Založ si blog

Slová šepkané vo vetre 5. – Dvojhlas

Dnes máte jedinečnú príležitosť, aká sa už nevyskytne – spoznať náš dvojhlas.

Kedysi dávno, ešte v roku 2008 som napísala príbeh Darček na rozlúčku (do súťaže Animadream.sk). O pár rokov neskôr zasa Kika do súťaže Keď si vymýšľam 2011, môj príbeh  rozpracovala – spravila jeho pokračovanie… Takže v dnešnom blogu je príbeh môj i Kikin.

Pred časom som uzavrela 11 blogov Mama píše. Nie, neporuším teraz slovo, pretože moju časť príbehu, ktorý dnes uverejňujem, už nájdete uverejnený i na http://www.animedream.sk/index.php/bestfiction/52-sutaz-bestfiction-2008/535-darek-na-rozluku

 

Darček na rozlúčku

Chodím ulicami vašich miest. Rada pozorujem ľudí okolo seba – na zastávkach autobusov, v obchodoch, na uliciach. Starenka s modrou textilnou taškou, uponáhľaný pán s hnedým kufríkom, tri veselo sa smejúce dievčatá, dvaja chlapci na bicykloch, dva dievčatá s veľkým hnedým psom, ich dedko nesie balík krmiva pre psy,  pani s malým dieťaťom v kočíku, ďalšia pani s dieťaťom  cupkajúcim popri nej, slečna s rukou v dlahe, otec s dospievajúcim synom, krivkajúca babka  s nákupnou taškou,….  Ozaj, prečo u vás babky tak zriedkavo nosia igelitové tašky?

Rada vás pozorujem, svojim spôsobom som si už na vás zvykla. Ste zvláštni. U nás – ale nič, je to tak dávno, že si to už nepamätám. Nie, klamem, pamätám si môj domov, ale nechcem vám o ňom hovoriť. Obraz domova, jeho farby, vône a zvuky  si nemôžem a nechcem vymazať z pamäte.  V ničom sa od vás nelíšim – obliekaním, výzorom, zvykmi, rečou som ako vy. Nenápadnosť je mojou zásadou. Som ako vy, a predsa sme takí odlišní…

Pomaly kráčam ulicou. Naproti mne ide babka, nad hlavou má ružovkastú žiaru. Škoda, že nedokážete rozlišovať vnútorné svetlá bytostí, pomohlo by vám to mnohému porozumieť. Babka sa pomaly blíži ku mne. Svetlomodré krátkozraké oči v okuliaroch, v ruke sieťovka s troma rožkami, mliekom a polovicou masla. „Dobrý deň,“ pozdravím, pohladím ju úsmevom. Odpoveďou je neistý, no radostný úsmev „dobrý deň prajem“. Cupká pomaly ďalej – no, babka, čo dobrého si urobila, keď svietiš ružovo? Aha, takže tak – láskavá duša, pritúlala sa jej pred rokom mačka aj s mačaťom, chráni ich a delí sa s nimi o to málo, čo má.

Z bočnej uličky vychádza pani v stredných rokoch s dospievajúcou dcérou. Svetielkujú zeleno, nie príliš spokojne. Debatujú o tom, čo bolo dnes v škole. Tá mladá …

Zamrazí ma zrazu – čo sa deje? Otočím sa, ulicou kráča chlapík, šťúply, nenápadný, v dave ho nepostrehneš. Ako tieň. Je tieň. Bude tieň, bledosivé svetielko bliká, ešte tak týždeň života. Nevie to. No, čo už?

Sadám si na lavičku pri chodníku a dívam sa na okoloidúcich. Dokážem takto presedieť celé hodiny.  Svetlá bytostí – zväčša nespokojne zelenkavé, pokojne modrasté, občas zaľúbene červená,  sem – tam zasvieti aj láskavá ružovkastá. Zlatisto žltá farba duchovného prebudenia sa mihne iba výnimočne, toľkí žijete v nevedomosti….

A množstvo fľakov, hnedé škvrny na duši. Trápenia, bolesť, strach, ktoré vám spôsobuje zlo okolo vás. Samotná čierna farba zla je príliš temná a ťažko postihnuteľná, kroky zla oveľa skôr zaregistrujem práve podľa hnedých kruhov strachu a bolesti, šíriacich sa v jeho okolí.  Čiernu – tú nezmeníš na zlatistú a je zbytočné sa o to snažiť. Len vám to odčerpáva sily. Zlo musíte vyhubiť, inak vás bude vysávať viac a viac, až vás zničí.

Chodím ulicami vašich miest – naozaj som si na vás za ten čas zvykla. Nie, nemáte to dobre zariadené. Je tu priveľa utrpenia, bolesti, smútku a strachu. Vidím dôchodcov, rátajúcich každú korunu, odkladajúcich v obchode jeden z dvoch rožkov z košíka. Mamy s deťmi túžobne hľadiacimi na  jogurt, ktorý im nemôžu kúpiť. Je mi ľúto, že takto žijete.

Práve prechádzajú okolo dva dievčatká s mamou, bledomodré svetielka, zatiaľ nezaťažené závisťou a zlobou. Matka unavená, uštvaná, modré svetlo s chorobne hnedými škvrnami. Existenčné vyčerpanie.

Rada by som vám pomohla. Viem, naozaj vám pomôže len ničenie zla. Škoda, že nevidíte čiernu, jej nosičov prehliadate v dave. Kráčajú vedľa vás, zdanlivo nenápadní a preberajú moc nad vami. Rada by som vám dala schopnosť vidieť ich.

Hej – hej, čo sa to tu mihlo? Na bicykli čierna škvrna, pätnásťročný výrastok,  čierna aura nad hlavou. No, kamarát, kto si? Hm, krádeže peňazí doma, záškoláctvo, matka už chodí k psychiatrovi, dokonca utýraný psík v minulom týždni. Takže tak, teraz pes, o pár rokov  zabije pre peniaze dôchodcu…. Zlo sa už rozbehlo. Sústredím sa a prudká otočka bicykla. Stočil sa na priehlbinke chodníka, takmer padol na cestu rovno pod prechádzajúce auto a… Nuž, tak. Stačilo zdvihnúť dlaň.  Vstáva z chodníka, dve staršie panie sa mu prihovárajú, či si neublížil.  Odpľul si, zahrešil, dodal – „ neotravuj, stará“ a je preč. Ťažko odhadnúť, či sú panie viac prekvapené alebo vystrašené. Zlo sa už rozbehlo. A ide ďalej. Mohli ste už mať pokoj, byť v bezpečí.

Hej, aj čierna sa občas mihne ulicami vašich miest. Nemožno ju presvetliť a zmeniť. Sú medzi vami takí, ktorí by určite nemali voľne chodiť po uliciach. Prečo sa pred nimi nechránite?

Pozorujem okoloidúcich. Rodičia s dvomi deťmi, vychudnutí a vyčerpaní, malí školáci s nimi čakávajú  v práci a spolu večer cestujú domov. Pán, ktorý po dennej šichte ide ešte na nočnú privyrobiť pár korún pre rodinu (koľko z ceny práce dostane naozaj on a jeho rodina?). Dievča s prehrávačom na ušiach, sedáva tu v parku pravidelne, škola jej síce končí o pol tretej, lenže autobus domov má až večer. Sadla si na susednú lavičku, kýva si hlavou do rytmu hudby. Dve mamy s kočíkmi, drobci majú asi 2-3 roky, sú na podvečernej prechádzke. Rozprávajú sa, deti čľapkajú rukami vodu vo fontáne, smejú sa radostne.

Na chodník pri strome zosadol vtáčik, zobká čosi. Tuším ho voláte vrabec. Poskočil dvakrát, začvirikal a zase čosi zobká. Je koniec januára, ale počasie je mimoriadne teplé, kvitnú prvé kvety, vzduch je sladko voňavý. Už čoskoro sa môj pobyt tu skončí. Iba necelý týždeň, mám už iba pár dní času. Rada by som vám pomohla, kým odídem. Nechcem sa vrátiť domov s pocitom, koľko zla je tu medzi vami,  desivo vás ohrozuje.

Pomaly sa stmieva. Večerné nebo, chladná tvár vesmíru s malými svetielkami. Mnohé z nich sú, hoci ich ešte nevidíte a mnohé, ktoré vám posielajú svetlo, už dávno neexistujú. Paradox, však? Čo skrýva vesmír? Sú svety natoľko odlišné od vášho, nemám oprávnenie vám o nich hovoriť. Váš svet mi je neobvykle  blízky. Je zvláštny,  plný farieb, zvukov, vôní, … Zvykla som si tu. Máte úžasnú oblohu, plávajúce oblaky, údajne sa taká istá obloha zopakuje iba raz za niekoľko miliónov rokov. Zelené lesy, šum vetra v korunách stromov. Voňavé kvety s jemnými lupienkami… A zvieratá, bezbranné tvory. Kolobeh života. Váš svet je naozaj nádherný.

Výrastok na bicykli je tu opäť. Sadol si na susednú lavičku, zapálil si cigaretu a hodil kamienok do dievčaťa s prehrávačom. Pozrela naňho, spravil posmešnú grimasu. Dievča bez slova vstalo a odišlo. Zasmial sa, začal hádzať kamienky do fontány. Voda vyšplechla na deti, raz, dvakrát. Nastal plač. Jedna z matiek skríkla – „Čo to stváraš?“ Odpoveďou bol posmešný úškrn a ďalší hodený kamienok. Radšej sa zdvihli a šli rýchlo preč. Výrastok zaregistroval aj moju prítomnosť. Dokážem byť úplne neviditeľná, dokonale nenápadná. Nevybavíte si v pamäti, že ste ma stretli, ak nechcem. Ale teraz chcem. Uprene pozerám na výrastka, pozorujem ho. Zjavne je tým vyvedený z miery,  skalky z ruky púšťa na zem. Pozerá striedavo do zeme a na mňa, aj cigaretu odhodil a zašliapol.

„Tú cigaretu zdvihni“ hovorím láskavým hlasom.

„Po hube si ešte nedostala?“ skúša osvedčenú taktiku.

„Nie. Prečo?“ odpovedám pomaly. Zarazí sa, to nečakal.

„Pozri, zastrašil si  to dievča, aj mamy s deťmi, záškoláčiš, kradneš doma peniaze, ničíš svoju matku, utýral si psíka. Takto to nepôjde ďalej.“

„Ty si od fízlov, čo?“ zahundre nenávistne a cítim vlnu jeho bezmocnej zlosti. Ani náznak ľútosti či súcitu, ani som to nečakala. Viem – čiernu nezmeníš. Je čas konať.

Nasadol na bicykel, vyštartoval prudko. Zavriem oči, zdvíham ruku. Musím – ak dám šancu zlu, beriem ju jeho obetiam. Odbočil v protismere na hlavnú cestu, rovno pod  bielu dodávku.

Nebudem sa na zlo dívať nečinne, chcem vám pomôcť. Musím zasiahnuť. Potrebujem čas. Čas, ktorý nemám. Nuž čo, začnem hneď. Naozaj vám chcem pomôcť. Väznice plné tvorov bez zábran, zneužívatelia moci a zákonov, tyrani, agresori,…

Ďalších päť dní intenzívnej práce. Práce do vyčerpania. Chodím ulicami vašich miest, ničím zlo. Má tu pevné korene, tých 153 likvidácií je iba kvapka v mori. Tyran rodiny si strelil do hlavy, 5x súdne trestaný sa obesil, politik havaroval, opilec sa utopil v potoku, infarkt na ulici, infarkt na lavičke, infarkt v obchode, …

Kráčam ulicou a hľadám čierny záblesk. Zdvíham pravú dlaň a – dýcha sa vám voľnejšie, bezpečnejšie. Mala som začať ničiť zlo skôr. Súperím s časom. Iba necelý váš deň, mám už iba posledných pár hodín do ukončenia mojej misie. A toľko zla, proti ktorému sa nedokážete brániť.  Musím to spraviť inak.  Ako to spraviť? Ako vám pomôcť?  Zbieram silu, meditujem, opäť zbieram silu. Plynú posledné hodiny. Bdiem celú noc. Meditujem, zbieram silu. Je príliš ťažké rozoznať miesta nahromadenia čiernej, jasne si však uvedomujem hnedé kruhy bolesti a trápenia, ktoré ho sprevádzajú. Miesta plné utrpenia a strachu.

Je ráno. Cítim praskanie energie v končekoch prstov. Úžasný pocit. Zvládnem to. Prichádza môj čas. Čas odchodu. Objavuje sa svetlomodrý záblesk, moja misia končí. Je krásny februárový deň, slnko hreje, nebom pomaly plávajú biele oblaky. Šum vetra v korunách stromov, jeho závan na mojej tvári… Zdvíham ruky, sústredím sa a energiu zasielam na miesta, kde registrujem najviac utrpenia a strachu, obrovské hnedé kruhy. Dobre som to zvládla, najväčšie zdroje zla u vás ničím, ničím definitívne. Tak, teraz môžem odísť. Nezabudnem na vás, ľudia. Dávam vám darček na rozlúčku.  Som v lodi, ešte sledujem vaše televízne vysielanie. No konečne – mimoriadne správy – chcem vidieť vašu radosť.  Zničenie zdrojov zla vás oslobodzuje, bude sa vám dýchať voľnejšie, budete v bezpečí.

Mimoriadne správy:  Pred hodinou záhadne zmizli budovy všetkých základných škôl na Slovensku. Vzhľadom na písanie Monitoru mali žiaci nižších ročníkov voľný deň. Na mieste boli nájdení dezorientovaní deviataci a učitelia, nikomu sa nič nestalo. Minister školstva pred pár minútami dementoval fámu,  že ide o krok vlády  v rámci  reformy školstva.

 

Darček na rozlúčku – pokračovanie

Dofrasa. Dofrasa, dofrasa, dofrasa.

Mrzí ma to, ľudia, nechcela som zničiť vaše školy. Ale odkiaľ som mala tušiť, že obrovské kruhy strachu a trápenia  sú váš učebný systém a že v budovách s plesnivejúcimi stenami a rozpadajúcimi sa strechami sú vaše vzdelávacie inštitúcie, a nie dožívajúce zlo tejto planéty?!!!

Nebudem klamať – keď som zistila  ako vaše vzdelávanie fungovalo, v ich zničení som až takú tragédiu nevidela. Lenže Rada rozhodla, že aj keď sú zlé, sú vaše, a nemôžeme vás ich zbaviť. Takže som tu a dám veci do pôvodného stavu.

Opäť prežívam čas môjho odchodu. Je krásny februárový deň, slnko hreje, nebom pomaly plávajú biele oblaky. Šum vetra v korunách stromov, jeho závan na mojej tvári…

Objavuje sa svetlomodrý záblesk, moja misia ním končila. Teraz tu kvôli dostatočnému časovému posunu musím zostať ešte rok, ale to nepokladám za problém. Páči sa mi vaša planéta, je úžasná, zvykla som si tu. Nikto z Rady to nechápe, hovoria o „neznámom riziku“ tejto planéty. Ale to len preto, že filmové záznamy im nedokážu dostatočne sprostredkovať  neopakovateľnosť pozemského rána ako je to dnešné. Slnko vytvára maličké dúhy v  kvapkách rosy na žiarivo zelenej tráve, zo zeme vystrkujú hlávky prvé kvety, vzduch vonia neskutočne sviežo. Lesom sa ozýva kukučka, ovieva ma ľahučký vánok. Je super, že som opäť tu. Aj keď – po našich skúsenostiach s časovými posunmi mi Rada odporúčala opatrnosť. Vždy sa niečo návratom času zmení oproti pôvodnému stavu, a to niečo nevieme predvídať. Takže uvidím, čo je tu inak. Chvíľu si tu ešte oddýchnem. Zhlboka dýcham svieži vzduch, pozorujem oblaky. Pomaly plynú oblohou, ako cválajúci kôň, ako ryba, henten je ako jablko a tamten ako sediaca mačka. Hm, vítaj na Zemi, Ariana. Je čas vykročiť. Pomaly kráčam lesným chodníkom, slnkom prehriate ihličie sladkasto vonia…

A teraz druhá časť nášho dvojhlasu:

 

Mamin príbeh

Pred týždňom mi zomrela mama. Ten posledný rok od smrti otca pomaly odchádzala  každý deň po kúsku – sedávala po večeroch celé hodiny pri kuchynskom okne a dívala sa na hviezdy. Každý večer. Mĺkvo, len raz mi na moju otázku prečo si radšej nesadne k stolu alebo k televízoru povedala,  že na hviezdy sa díva rada, lebo sú jej blízke. Aj večer pred jej smrťou bol taký zvláštny – stála pri okne a dívala sa na mňa s láskavým úsmevom – „moje srdce má dve polovice, sú v ňom hviezdy aj tento svet“ vzdychla si. „Rada by som sa s tebou zajtra o niečom porozprávala“ dodala ešte. Nestihla, ráno sa už nezobudila. Zajtra bude prvý jarný deň, a moja mama navždy odišla.

Neviem, o čom sa so mnou chcela mama rozprávať, trápi ma to. Ktovie, čo mi chcela povedať? Bola občas trochu čudáčka. Hneď po mojom narodení mi na ruku dala náramok, taký zvláštny oranžovo-zelenkavý, dovtedy ho vraj nosila ona, nikdy mi ho nedovolila zložiť.  Nakoniec som si naň zvykla, mám ho aj teraz na ruke. Mama mala veľmi dobrý postreh, akoby dokázala nazrieť  do duše človeka. Mimoriadne dobre rozumela zvieratám. A s koľkou láskou sa starala o naše kvety, mali sme ich doma stále plno, občas sa im aj prihovárala.

Rada chodievala do lesa. „Poďme na našu lúku“ vravievali si s otcom. Mala som rada tie sobotňajšie popoludnia  – oco rozložil v ohnisku vatru, oheň ticho pukotal, opekali sme slaninku, špekáčiky, živánku alebo len zemiaky a cibuľu.  Na čerstvom vzduchu mi úžasne chutilo. Mama sa smiala ako malé bezstarostné dievčatko. Brodili sme sa potokom všetci spolu a potom sme behali bosí po tráve,  učili ma vnímať prírodu. Pozorovali sme slimáka s nádhernou bielou ulitou, lezúceho popri púpavách, mravce ťahajúce ihličie do mraveniska, plachú žabku s jantárovo zlatými očami. Púšťali sme dolu potokom loďky z kôry, listov, konárikov, prúd ich pomaly odnášal ďaleko, ktovie kam. A potom sme ležali ticho oddychujúc, pozorovali sme oblaky lenivo sa prevaľujúce oblohou  či rýchlo cválajúce do neznáma a rozprávali sme si, čo nám pripomínajú – ako malý štekajúci psík,  ktorý dvíha prednú labku,  ako vlak s piatimi vozňami, ako malý anjel s kučeravými vlasmi,  ako starodávny koráb plávajúci  morom do diaľky…Ach, kde sú tie chvíle – niet ich viac.

Chodím teraz prázdnym bytom a márne sa snažím pohľadom na fotografiu, vyloženú na chladničke,  uchopiť spomienku na mamu a otca. Chýbajú mi obaja, boli sme spolu takí šťastní… Otváram mamin šatník – aspoň na chvíľu si pripomenúť jej vôňu. Olivovozelený pulóver, mala ho na sebe v ten posledný večer. Biely rolák vľavo, s úzkym  háčkovaným lemom na rukávoch a širšou čipkou na golieri,  bol to mamin vianočný rolák, vždy sa na Vianoce obliekala do neho… A ten staroružový sveter, dal jej ho otec na naše posledné spoločné Vianoce, stal sa jej obľúbeným svetrom. Vyberám ho a priviniem k sebe. Ovanie ma vôňa ruží, taká typická pre moju mamu. Ach, mama, mama, prečo si odišla? Slzy sa mi tisnú do očí.

Zrazu spozorniem – v poličke pod svetrom je akýsi zošit v tmavom obale. Vyberám ho opatrne a zaváham – mám ho otvoriť? Nemám? Zvedavosť vedie moju ruku. Starý zažltnutý denník.             Mamin, bezpečne spoznávam jej písmo.  Má nadpis Darček na rozlúčku. Fíha, čo to znamená? Zahĺbim sa do čítania a keď po niekoľkých hodinách dočítam zápisy v ňom, uvedomujem si hlad. Dvíham zmätene hlavu – no teda. Prešlo viac ako päť hodín a ja som sa ani vody nenapila. Nalievam do kanvice vodu na čaj, natieram chlieb maslom. Musím o tom všetkom pouvažovať. Taký zvláštny zošit. Ani som nevedela, že mama písala takéto príbehy. Hotová spisovateľka.

V tom zošite popisuje príbeh vyspelej civilizácie Záchrancov, putujúcich vesmírom a pomáhajúcich rodiacim sa civilizáciám prekonávať nebezpečenstvá v ich počiatočnom vývoji. Nenápadnosť je ich zásadou. Zotrvávajú vždy po nejakú dobu na planéte, ktorá potrebuje ich pomoc – zdanlivo neviditeľní, splynú výzorom s jej obyvateľstvom. Je vraj veľa obývaných hviezd, líšiacich sa od seba rôznosťou foriem života. Vesmír je nekonečný a  neustále sa v ňom rodia aj zanikajú nové hviezdy a  planéty. Život je tiež nekonečný vo svojej podstate a objavuje sa znovu a znovu v rozličných obmenách na mnohých z nich.

Záchrankyňa Ariana, ktorej príbeh je ukrytý v denníku, pomáhala viacerým civilizáciám a nakoniec zakotvila na Zemi. „Grrakailhegartoddar – tento svet ma chytil za srdce“ napísala do denníka hneď po príchode.  Zem sa jej zapáčila – obdivovala jej krásu – úžasnú oblohu, plávajúce oblaky, údajne sa taká istá obloha zopakuje iba raz za niekoľko miliónov rokov. Zelené lesy, šum vetra v korunách stromov. Voňavé kvety s jemnými lupienkami… A zvieratá, bezbranné tvory. Kolobeh života. Váš svet je naozaj nádherný…“ Obľúbila si aj ľudí, mnohých z nich. Videla do ich srdca.  Záchrancovia totiž vedia rozlišovať vnútorné svetlo, auru bytostí a podľa nej dokážu rozpoznať zlo. Hm, zvláštne, aj mama ma občas prekvapila, ako presne vedela odhadnúť človeka. Ariana sa snažila pomôcť miestnej civilizácii, odstraňovala zlo, ktoré ohrozovalo na každom kroku obyvateľov Zeme. Prežívala citlivo, že je tu priveľa utrpenia, bolesti, smútku a strachu.  Choroby, nespravodlivosť, existenčné vyčerpanie – to všetko dokázala prečítať z aury okoloidúcich.A zlo, vychádzajúce z niektorých bytostí, ktorého čiernu farbu nemožno presvetliť a zmeniť. Ničila zlo. Bolo ho však priveľa a času málo, misie sú časovo ohraničení  kvôli bezpečnosti a možnosti návratu Záchrancu domov. Súvisí to nejako s časopriestorovým tunelom, ktorý na prepravu používajú, ten sa otvára len v istých intervaloch. Predovšetkým však so samotným Záchrancom,  jeho prežívaním. A v Arianinom prípade Rada usúdila, že nebezpečenstvo ďalšieho zotrvania na tejto planéte je pre ňu privysoké. Nechápali Arianine reakcie, jej aura sa zmenila, stratila objektivitu, ktorá je dôležitá na niekedy tvrdé kroky voči pôvodnému obyvateľstvu, nutné pre jeho ďalší správny rozvoj. Ako sama napísala „páči sa mi vaša planéta, je naozaj úžasná, zvykla som si tu a ťažko sa mi bude odchádzať. Nikto z Rady to nechápe, hovoria o „neznámom riziku“ tejto planéty, ale to len preto, že prenášané záznamy im nedokážu dostatočne sprostredkovať  zázračné čaro a neopakovateľnosť pozemského rána, takého ako je to dnešné, s vychádzajúcim slnkom pomaly prehrievajúcim vzduch svojimi lúčmi, s vetrom šumiacim v korunách stromov a rozvievajúcim mi vlasy, s bielymi páperovými oblakmi pomaly plávajúcimi nebom…“ Rada rozhodla o jej okamžitom návrate. Do ukončenia misie Ariane chýbalo už len pár hodín. Práve začínala jar, počasie bolo mimoriadne teplé, kvitli už prvé kvety, vzduch bol sladko voňavý. Prechádzala sa ulicami mesta a vnímala jeho život. Dívala sa na ľudí, kráčajúcich ulicami mesta – tri dievčatá deliace sa so smiechom o balík zemiakových lupienkov, chlapec na bicykli, dve staršie panie zaujaté rozhovorom, dievča vedúce veľkého hnedého psa, pani prihovárajúca sa dieťaťu v kočíku, dedko podopierajúci sa palicou, rodičia s dieťaťom držiacim v ruke lízanku a veselo výskajúcim,  dievča s kyticou kvetov, krivkajúca babka s nákupnou taškou…Prirástli jej k srdcu tie zvláštne bytosti, natoľko odlišné a predsa také blízke. „Babka sa pomaly blíži ku mne. Svetlomodré krátkozraké oči v okuliaroch, v ruke sieťovka s tromi rožkami, mliekom a polovicou masla. „Dobrý deň,“ pozdravím, pohladím ju úsmevom. Odpoveďou je neistý, no radostný úsmev „dobrý deň prajem“. Cupká pomaly ďalej – babka, čo dobrého si urobila, keď svietiš ružovo? Aha, takže tak – láskavá duša,  pritúlala sa jej k domu pred rokom mačka aj s mačaťom, chráni ich a delí sa s nimi o to málo, čo má…“    

Ariana si uvedomovala bezbrannosť ľudí, veľmi  im chcela pomôcť.  Nedokázala rozoznať miesta nahromadenia zla, jasne však rozlišovala hnedú farbu bolesti, strachu a trápenia, ktoré zlo prináša. A tak vo chvíli, keď odchádzala zo Zeme, sústredila všetky sily na zničenie obrovských hnedých kruhov, ktoré v to marcové ráno zreteľne videla. So slzami v očiach sa dívala na Zem, ktorá sa jej vryla do srdca.„Dobre som to zvládla, najväčšie zdroje zla u vás ničím, ničím definitívne. Tak, teraz môžem odísť. Nezabudnem na vás, ľudia. Dávam vám darček na rozlúčku.“

Ibaže, mimoriadne správy zo Zeme o hodinu odhalili, že jej zásahom záhadne zmizli budovy všetkých základných škôl na Slovensku, kde práve  písali Monitor. Arianu to príliš nemrzelo. „Odkiaľ som mala tušiť, že obrovské kruhy strachu a trápenia predstavujú váš učebný systém a že v budovách s plesnivejúcimi stenami a rozpadajúcimi sa strechami sú vaše vzdelávacie inštitúcie a nie dožívajúce zlo tejto planéty?!!!“   Úprimne priznala, že keď  zistila  ako tu vzdelávanie fungovalo, v ich zničení tragédiu nevidela. Lenže Rada rozhodla, že je nutné dať veci do pôvodného stavu a preto kvôli dostatočnému časovému posunu musela Ariana zostať na Zemi o niečo dlhšie. Čas návratu bol stanovený na 21. marec, presne o rok. To ju celkom potešilo. Trochu ju zneistila výstraha Rady  pred rizikom pri návrate, pretože vždy sa niečo návratom času zmení oproti pôvodnému stavu, a to niečo sa nedá  predvídať. „Je super, že som opäť tu. Uvidím, čo je tu inak“ napísala pri oddychu v lese. Hneď to aj zistila. Nebol február, ale skoré leto. Slnko vytvára maličké dúhy v  kvapkách rosy na žiarivo zelenej tráve, kvitnú kvety, vzduch vonia neskutočne sviežo. Lesom sa ozýva spev vtákov, ovieva ma ľahučký vánok…“

V tom  lese vtedy stretla hubára, mladého muža, prihovoril sa jej, ich stretnutia boli čoraz častejšie, neskôr sa za neho vydala. Po roku sa napriek naliehaniu Rady odmietla vrátiť. Narodilo sa im dievčatko. Rástlo. Život plynul, roky bežali. Muž zomrel. Posledný zápis v denníku bol večer pred maminou smrťou „Grrakailhegartoddar – tento svet ma chytil za srdce. Musím jej to už povedať…“

Hm, netušila som, že mama dokáže napísať takýto príbeh. Bola naozaj šikovná – usmievam sa v duchu hrdo – pokojne sa mohla živiť ako spisovateľka.  Písala tak vierohodne, človek by tomu príbehu takmer uveril. Potriasam pobavene hlavou – ach, tá moja mama – mimozemšťanka. Ha-ha, nefantazíruj, dievča. Vedela by snáď nejaká mimozemšťanka upiecť taký úžasný jablkový koláč ako moja mama? Určite nie, lenže ani žiadna pozemšťanka by to nedokázala. Mamin jablčník bol – jednoducho mamin jablčník. Až sa mi sliny zbiehajú v ústach pri tej predstave.

Ešte by som niečo zjedla, lenže na chlieb s maslom už naozaj nemám chuť. Púšťam sa preto do prípravy obeda. Neskorého síce, hodiny v kuchyni ukazujú už skoro pol druhej, no nevadí. Spravím zemiakové placky, tie budú rýchlo. Pri čistení zemiakov uvažujem o tom, čo mama písala. Koľko záhad sa ukrýva vo vesmíre, ktovie koľko neznámych obývaných svetov je tam kdesi  naozaj. My ich odtiaľto vidíme len ako nepatrné svetielka, priateľsky blikajúce na večernej oblohe. Alebo ako chladné svetlá, ktoré výstražne mrkajú z neskutočnej diaľky. Pritom na mnohých z nich je určite nejaká forma života. Možno úplne odlišná od našej, tvory so štyrmi očami alebo štyrmi rukami, alebo – ktovie…  Lenže predsa sú ako my –  živé bytosti. A možno raz, raz naozaj prídu…

„Aú“ – strhávam sa, na porezanom prste sa mi objavuje kvapka krvi. Červená – registrujem  sklamane – čakala som azda nejakú zelenú alebo modrú??? Ach, mama, úplne si ma poplietla tým svojim príbehom, naozaj som mu takmer uverila.

Pri pražení placiek sa opäť ponáram do spomienok. Otec v nich znovu sedí pri stole, zrobenými rukami si láme kúsky chrumkavých placiek a kladie do úst. Žuje, díva sa na mňa s láskou v očiach. Fakt, zemiakové placky boli predsa ocovo obľúbené jedlo. Sadám si k stolu a odlamujem kúsok  čerstvo upečenej placky, chrumkavej, voňavej.  Mechanicky si ju vkladám do úst. A od sporáka sa otáča mama, s láskavým úsmevom ticho hovorí: „Tak komu z vás dám túto ďalšiu placku?“ Každým kúskom placky, ktorú jem, akoby som plávala časom späť – ožívajú mi v mysli príbehy, situácie, naše spoločné dni života. Obrazy chvíľ, ktoré už nie sú a predsa sú tu, ukryté kdesi hlboko v mojom srdci. Pôjdem sa dnes prejsť na našu lúku, rozhodujem sa náhle.

O hodinu už stojím na lúke. Vzduch je sladko voňavý, nesmelo vykukujú zo zeme prvé podbele, no kde tu sa ešte topia posledné fliačiky snehu. Tohto roku bola zima dlhá. Rozhliadam sa okolo seba. Slnko ma šteklí lúčmi po lícach, vietor mi privieva vlasy do tváre. Popred nos mi prelieta včela, ticho bzučiac. Z diaľky sa ozýva kukučka, hlasno, nástojčivo privoláva jar. Les ožíva tisícmi zvukov, vôní, obloha je bezoblačná a neskutočne belasá… Úžasný deň. Úžasné miesto – táto naša lúka, prirástla mi k srdcu.

Zhlboka sa nadychujem.  Život je to najcennejšie, čo existuje a je potrebné ho podporovať vo všetkých jeho formách – uvedomujem si náhle. Obloha, vietor, zem, tráva aj podbele, stromy, vtáci i zvieratá – zrazu sa cítim súčasťou toho všetkého. Celý tento svet mi prirástol k srdcu.

„Grrakailhegartoddar, mama“ hovorím si nahlas.

Náramok na mojej ruke sa náhle rozžiaril.

 

 Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 3.10.2016

 

Niekedy 4. – Chucpe

19.09.2017

Predstavte si mladého muža, ktorý zabil svojich vlastných rodičov. Oboch. Kruto, brutálne, bezdôvodne, bez akýchkoľvek morálnych zábran. A potom na súdnom pojednávaní, ktoré jeho vražedný viac »

Riešenia 5. – Otvorený list pre poslanecké kluby politických strán v rámci NR SR

19.09.2017

Každý z nás v živote zažíva stratu – zomiera nám milovaný rodič, partner, či iný blízky človek. No smrť dieťaťa je najťažšou zo strát, malo pred sebou celý život. Môj jediný viac »

Krídla 7. – Čo nás nezabije. . .

18.09.2017

Keď sa vám rozbije cenná váza, vyhodíte ju, alebo sa pokúšate črepy zliepať? Prípadne ste schopní vytvoriť z črepov niečo úplne nové? Tieto otázky kladie Stephen Joseph, ale určite viac »

jedlo, tanier, mäso, zelenina, jedenie, strava, hody, obed, večera, stolovanie,

Litva žiada jednotné štandardy pre značkové potraviny v EÚ

20.09.2017 07:33

Litovský minister poľnohospodárstva Bronius Markauskas vyzval na zavedenie jednotných štandardov pre značkové potraviny v Európskej únii.

Fico, Tusk,  Juncker

Slovensko si vynútilo západnú kolu a sušienky

20.09.2017 07:00

Kritika Slovenska a ďalších krajín strednej Európy na dvojakú kvalitu potravín začína prinášať prvé zmeny.

Mexiko, zemetrasenie,

VIDEO: Zemetrasenie v Mexiku strhávalo domy. Vyžiadalo si najmenej 150 obetí

19.09.2017 22:38, aktualizované: 20.09.2017 06:25

Zemetrasenie udrelo presne v deň, keď si krajina pripomínala ničivé zemetrasenie s magnitúdou 8,1, ktoré v roku 1985 pripravilo o život minimálne päťtisíc ľudí.

Nemecko, diaľnica, mýto, auto, autá, diaľnice

Vo Frankfurte našli bombu z vojny, zatvoria letisko aj diaľnicu

19.09.2017 21:54

Nevybuchnutú bombu našli robotníci pri výkopových prácach spojených s výstavbou novej podzemnej dráhy vedúcej na letisko.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 614
Celková čítanosť: 1108121x
Priemerná čítanosť článkov: 1805x