otvorene

Šedobelasé oblaky pomaly plávali nebom. Slnečné lúče pomedzi presvitali a zlátili kraj. Motýle nežne poletovali z kvetu na kvet. Čas plynul…

„Zem bez strachu sa volá krajina bez masiek“ ozval sa náhle ticho, úplne ticho Rozprávačov hlas. „Lebo len v takej krajine sa nemusíme báť byť sami sebou…“

Vetvičkou vyryl v zemi stopu.

„A je úplne jedno“ dodal po chvíli hlasnejšie, „je úplne jedno, či tú masku ukazujeme iným, alebo sami sebe. Pretože vtedy s nami stále kráča strach, a nie láska.

Niekedy máme strach, hlboko v sebe ho nesieme. Vtedy za masku skrývame svoju bolesť a utrpenie, hoci vnútri nás čosi stále zúfalo narieka. Iba bez masiek však dokážeme detsky úprimne chvíľu sa smiať a chvíľu plakať, byť naozaj sami za seba… Keď si  nasadíme masku, už to nejde. Neplačeme, ale ani sa nesmejeme. Nie, byť vyrovnaný neznamená neplakať a nesmiať sa, práve naopak. Ten, kto sa tvári vyrovnane a neprejavuje pocity, v skutočnosti sa snaží skrývať svoju bolesť i sám pred sebou. Tak to je.“

Rozprávač vyryl do zeme vetvičkou ešte jednu čiaru, dlhú a rovnú. Dlho sa na ňu díval, potom zašepkal:

„Je na nás, akú cestu si zvolíme, či chceme putovať celý život so strachom a maskami. Ibaže masky nič neriešia, strach nič nebuduje a srdce zanecháva prázdne. Nedáva nám budúcnosť, nádej, svetlo, teplo. Len prázdno.

Potrebujeme byť odvážni, ak chceme zhodiť masky. Lenže inak nevieme vykročiť, ani rásť. A hej, pomôže nám, ak pochopíme, že odvaha neznamená nemať strach, ale to, že aj napriek strachu vykročíme. Pretože len vtedy si slobodne volíme, kam v živote naozaj chceme kráčať…  Niekedy iní nemusia chápať naše voľby, ale to je v poriadku, sú naše a nie ich.“

Rozprávač potriasol zamyslene hlavou.

„A hej, strach narúša súdržnosť so svetom i inými ľuďmi, otáčame sa chrbtom všetkému.  Boj so strachom nás zosilňuje, lebo pri jeho prekonávaní robíme veci za svoju hranicu, učí sa konať novým spôsobom a získavať nové skúsenosti, to nás posilňuje a robí celistvými.

Šamani hovoria, že spôsob akým prekonáme strach je vo svojej podstate jednoduchý – postačí, ak na križovatke života, pri rozhodovaní sa o čomkoľvek, si položíme otázku, čo nám bráni vykročiť určitým smerom. Ak je to len strach, potom aj keď sa nám strach zdá neprekonateľný, by sme tým smerom vykročiť mali, pretože to je cesta vpred a nevykročiť znamená obrátiť sa späť.“

Sklonil hlavu a dlho mlčal.

„Ach, áno, žiť v zemi bez strachu znamená zmeniť spôsob, akým žijeme“ zašepkal napokon, „aj zmeniť spôsob, akým zomierame.“

.

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 17.3.2017