Založ si blog

Na kolenách 1. – Pravá alebo ľavá. ..

Často sa na niečo hráme, klameme aj sami seba. Iba trochu vravíme si – ale existujú vôbec veľké a malé klamstvá? Nie, je len klamstvo alebo pravda, nie sú veľké ani malé.

Toto bude silná jedenástka, lebo bude o pravde. Pretože v jej závere budem musieť stáť len na jednej strane – vpravo alebo vľavo, len na jednej, definitívne. A nie, na kolenách neznamená porazenecky na kolenách znamená naozaj pokorne, pravdivo. Takže predtým, ako dnes vyrazím na pracovnú poradu, v mojom blogu práve o pokore pouvažujem.

 

Ráno v lese…

Dnes ráno som vyrazila do lesa nadránom, o štvrtej.  Už tak dávno som nebola tak skoro ráno v lese. Nejdem sa teraz o lese rozpisovať, jeden z blogov tejto jedenástky mu určite venujem.  Prezradím vám ale, o čom som uvažovala.

Vlastne to bolo o tých predchádzajúcich piatich dňoch. Prichádzalo v nich hodne toho, čo som potrebovala spracovať. Jasné, obvykle sa tieto veci zbierajú dlho, postupne sa nakopia a naberú silu,  tlačia nás  pre naše dobro veci začať meniť.

Zrkadlilo mi to potrebu zmeny práve v tejto oblasti – či už knihou, ktorú som čítala (hrdinka knihy v nej po smrti matky nivočila sama seba), či zaujímavými myšlienkami, ktoré som objavila vo chvíľach polihovania na facebooku, ako nedostatok sebalásky vedie k zaviaznutiu v zjavne patologickom vzťahu, v nadváhe, zdravotných ťažkostiach, či v iných životných problémoch. Teda, niektoré z tých vecí už mám spracované (tie vzťahové) a aj som prispela do diskusie. No potom som si úprimne priznala, že moja láska k sebe má veľké slabiny, mám na čom pracovať – tak som to pokorne vymazala.

A začala som naozaj pravdivo uvažovať a bilancovať, pretože len tak človek vykročí ďalej.

 

Láska k sebe…

Nie, nejde o narcisovské sebaobdivovanie, ale o láskavé objatie samého seba a prijatie, aj s chybami. To som teda ja nerobila – vlastne už hodne dlho mi nezostávalo síl starať sa aj o seba popri starostlivosti o rodinu a zvládaní životnej situácie. Nebudem to rozpisovať, zostaňme pri tom, že po celé roky som toho musela zvládať naozaj veľa. Až keď som si po snovej smrti uvedomila a spracovala časť z toho, vykročila som z problému aspoň čiastočne, vo vzťahovej oblasti. Dnes mám jasno v tom, že určite chcem len ozajstný vzťah – vo svojom živote akceptujem iba chlapa, ktorý „vidí mňa“, stojí pevne práve pri mne a naplno, aj rozumom a aj srdcom.

Ale vo vzťahu ku starostlivosti o seba som pokrivkávala. Síce som si v poslednej dobe hovorila, že sa mám rada, celkom už teraz hej (už tá formulácia je sila, jasné) – ale pokladala som stále za pozitívum, že dokážem vydržať celý deň bez pitia (vody, samozrejme, a pravdaže i bez jedla). Dokonca som od synovej smrti počas týždňa často jedávala cez týždeň len chlieb s maslom alebo suchý chlieb, i keď máme navarený obed, a normálne som sa stravovala len cez víkendy.  Prispela k tomu  aj moja druhá práca po nociach, pretože som bola chronicky vyčerpaná. A hlavne problémy, ktoré sa po smrti syna znásobili. Teraz ma osud donútil, aby som sa rozhodla – kým som zdravá, či naozaj niečo vo vzťahu k sebe zmením, lebo zdravotné problémy by mohli prísť.

Prvý krok k zmene je pravdivá bilancia. No dobre, dám to celé –  už konštelačka pred dvomi mesiacmi mi varovne ukázala niektoré veci, ktosi ma v nej chcel zachrániť a vedel, že treba konať rýchlo, lebo „nemá čas“. Vedela som presne, o čom to točí. Hrala som totiž na dve strany – a v živote vždy musíme jednoznačne zvoliť iba jednu možnosť, za ktorou pevne stojíme.

Osud mi dal teraz tvrdý signál, aby som sa konečne prebrala a dal mi tým čas i šancu, aby som prišla k rozumu. Tak som si tých päť dní v nemocnici bilancovala, kam som na svojej životnej ceste došla. No boli to kruté dni, nielen kvôli bolesti – najviac ma boleli spomienky na syna. K okna som nielen počula, ale i videla prilietať a odlietať vrtuľník, rovnaký aký viezol Maroška. Počula som húkajúce sanitky, občas.  Najhoršiu chvíľu som zažila, keď som cestou z vyšetrenia na chodbe pri schodoch videla zastlanú a zakrytú posteľ. Mala som pocit, že je tam zakrytá mŕtvola. Pripomenula mi tá posteľ Maroška tak intenzívne, že som tam stála a plakala, nemohla som sa odtiaľ pohnúť.

Takže, hej, u mňa ten tlak na lásku k sebe prichádzal už dlhšie, a dospelo to teraz až do bodu, že sa  rozchádzali moje myšlienky i činy na dve strany. Tak. Na jednej strane som plánovala pozitívne, začala som chodiť na výcvik, konštelačne mi ukázalo úžasne radostnú budúcnosť a dokonca i úspech v mojom projekte, len mám ešte s rozbehom počkať kvôli niečomu. Na druhej strane som sa chystala na cestu lesom a postupne som čoraz jasnejšie vedela, že ňou prestávam smerovať k sebarozvoju, a keď som  ju spojila s júlovým termínom 18. synových narodenín, to som už vedela presne. Hm, hm, no dobre, nebudem klamať – ja som vo svojom vnútri k žiadnemu sebarozvoju po celý čas nesmerovala. A situácia doma nijako k zmysluplnosti neviedla. Stále som od smrti syna v hĺbke duše túžila zomrieť.

Ja viem, ja viem, mám zodpovednosť za ďalšie tri deti, moje dcéry. No vnútorne mnou lomcoval hlboký pocit viny – stále som sa obviňovala, že Maroško zomrel. Že som ho ako matka nedokázala uchrániť. Že som v ten deň šla do práce, teda na poradu – a nezostala doma, mohla som ho ešte vidieť. Že som s ním nebola pri odpojení od prístrojov. Rozumovo viem, že to je nezmysel, lebo som nevedela, že mu príde zle, ani potom čas kedy ho budú odpájať. Rozumiem logicky, že by som sa bola zosypala a musela som vybaviť pôžičku na pohreb, chodiť ďalej do práce, lebo som bola živiteľ rodiny. Ale i tak sa obviňujem, lebo to, čo som si najviac na svete priala, je to, aby žil môj syn. Po minulomesačnom výcviku som vedela, že sa tomu musím postaviť, lebo moje svedomie bolo na mňa nahnevané, že sa takto neprávom a  nezmyselne týram.

Prestala som čokoľvek úprimne chcieť, pretože v hĺbke srdca všetko pre mňa stratilo zmysel.

 

Čas pokročil – a ja musím vykročiť na poradu. Takže pokračovanie nabudúce…

 

 

Elena   Predná Hora, 13.6.2017

Rozprávkovanie 5. – V čo veríme. . .

23.10.2017

Víla vážka sa tichučko smiala. Jej smiech znel ako strieborné zvončeky, ľahko a radostne sa niesol podvečernou lúkou. Stromy na okraji lúky ticho šumeli vo vetre. Utíchal spev vtákov. Nebo viac »

Natvrdo 1. – Neverím mediálnej policajnej verzii o Valkovej smrti. . .

23.10.2017

Neverím, že právnik Ernest Valko zomrel náhodne pri lúpeži. Hm, a to som taký dôverčivý človek, ktorý uverí kadekomu a kadečomu, dokonca aj predpovedi počasia naletí... Smrť právnika viac »

Krídla 10. – Ako letieť k slnku. . .

20.10.2017

Niekedy by sme chceli letieť k slnku. Cítiť sa slobodne v jeho hrejivých lúčoch. Žiť „vo svetle“ - šťastne a zmysluplne. Vznášať sa ku slnku, dať svojmu životu zmysel. Áno, to je viac »

orban

Orbán v prejave pripomenul povstanie v Budapešti a horlil proti migrácii

23.10.2017 22:25

"Ak sú sloboda a národná nezávislosť stratené, zostávame ešte my," povedal v prejave maďarský premiér Viktor Orbán.

galiziová, malta

Rodina zavraždenej maltskej novinárky sa postavila pred súd

23.10.2017 21:39

Rodine Daphne Caruanovej Galiziovej hrozí pokuta až 11 000 eur.

protesty, výstavba, diaľnica D3

Kysučania si chcú vytrucovať diaľnicu D3, zablokujú aj Poliakov a Čechov

23.10.2017 21:31

Kysučania chcú pokračovať v protestných blokádach za urýchlenú dostavbu diaľnice D3. V novembri sa chystajú zablokovať Svrčinovec.

favela, slum, policia, policajt, rio, brazilia

Brazílska polícia neúmyselne zabila španielsku turistku

23.10.2017 21:13

Niekoľko hodín pred incidentom boli vo favele pri ozbrojenom strete s priekupníkmi drog zranení dvaja policajti.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 640
Celková čítanosť: 1159021x
Priemerná čítanosť článkov: 1811x