Založ si blog

Na kolenách 1. – Pravá alebo ľavá. ..

Často sa na niečo hráme, klameme aj sami seba. Iba trochu vravíme si – ale existujú vôbec veľké a malé klamstvá? Nie, je len klamstvo alebo pravda, nie sú veľké ani malé.

Toto bude silná jedenástka, lebo bude o pravde. Pretože v jej závere budem musieť stáť len na jednej strane – vpravo alebo vľavo, len na jednej, definitívne. A nie, na kolenách neznamená porazenecky na kolenách znamená naozaj pokorne, pravdivo. Takže predtým, ako dnes vyrazím na pracovnú poradu, v mojom blogu práve o pokore pouvažujem.

 

Ráno v lese…

Dnes ráno som vyrazila do lesa nadránom, o štvrtej.  Už tak dávno som nebola tak skoro ráno v lese. Nejdem sa teraz o lese rozpisovať, jeden z blogov tejto jedenástky mu určite venujem.  Prezradím vám ale, o čom som uvažovala.

Vlastne to bolo o tých predchádzajúcich piatich dňoch. Prichádzalo v nich hodne toho, čo som potrebovala spracovať. Jasné, obvykle sa tieto veci zbierajú dlho, postupne sa nakopia a naberú silu,  tlačia nás  pre naše dobro veci začať meniť.

Zrkadlilo mi to potrebu zmeny práve v tejto oblasti – či už knihou, ktorú som čítala (hrdinka knihy v nej po smrti matky nivočila sama seba), či zaujímavými myšlienkami, ktoré som objavila vo chvíľach polihovania na facebooku, ako nedostatok sebalásky vedie k zaviaznutiu v zjavne patologickom vzťahu, v nadváhe, zdravotných ťažkostiach, či v iných životných problémoch. Teda, niektoré z tých vecí už mám spracované (tie vzťahové) a aj som prispela do diskusie. No potom som si úprimne priznala, že moja láska k sebe má veľké slabiny, mám na čom pracovať – tak som to pokorne vymazala.

A začala som naozaj pravdivo uvažovať a bilancovať, pretože len tak človek vykročí ďalej.

 

Láska k sebe…

Nie, nejde o narcisovské sebaobdivovanie, ale o láskavé objatie samého seba a prijatie, aj s chybami. To som teda ja nerobila – vlastne už hodne dlho mi nezostávalo síl starať sa aj o seba popri starostlivosti o rodinu a zvládaní životnej situácie. Nebudem to rozpisovať, zostaňme pri tom, že po celé roky som toho musela zvládať naozaj veľa. Až keď som si po snovej smrti uvedomila a spracovala časť z toho, vykročila som z problému aspoň čiastočne, vo vzťahovej oblasti. Dnes mám jasno v tom, že určite chcem len ozajstný vzťah – vo svojom živote akceptujem iba chlapa, ktorý „vidí mňa“, stojí pevne práve pri mne a naplno, aj rozumom a aj srdcom.

Ale vo vzťahu ku starostlivosti o seba som pokrivkávala. Síce som si v poslednej dobe hovorila, že sa mám rada, celkom už teraz hej (už tá formulácia je sila, jasné) – ale pokladala som stále za pozitívum, že dokážem vydržať celý deň bez pitia (vody, samozrejme, a pravdaže i bez jedla). Dokonca som od synovej smrti počas týždňa často jedávala cez týždeň len chlieb s maslom alebo suchý chlieb, i keď máme navarený obed, a normálne som sa stravovala len cez víkendy.  Prispela k tomu  aj moja druhá práca po nociach, pretože som bola chronicky vyčerpaná. A hlavne problémy, ktoré sa po smrti syna znásobili. Teraz ma osud donútil, aby som sa rozhodla – kým som zdravá, či naozaj niečo vo vzťahu k sebe zmením, lebo zdravotné problémy by mohli prísť.

Prvý krok k zmene je pravdivá bilancia. No dobre, dám to celé –  už konštelačka pred dvomi mesiacmi mi varovne ukázala niektoré veci, ktosi ma v nej chcel zachrániť a vedel, že treba konať rýchlo, lebo „nemá čas“. Vedela som presne, o čom to točí. Hrala som totiž na dve strany – a v živote vždy musíme jednoznačne zvoliť iba jednu možnosť, za ktorou pevne stojíme.

Osud mi dal teraz tvrdý signál, aby som sa konečne prebrala a dal mi tým čas i šancu, aby som prišla k rozumu. Tak som si tých päť dní v nemocnici bilancovala, kam som na svojej životnej ceste došla. No boli to kruté dni, nielen kvôli bolesti – najviac ma boleli spomienky na syna. K okna som nielen počula, ale i videla prilietať a odlietať vrtuľník, rovnaký aký viezol Maroška. Počula som húkajúce sanitky, občas.  Najhoršiu chvíľu som zažila, keď som cestou z vyšetrenia na chodbe pri schodoch videla zastlanú a zakrytú posteľ. Mala som pocit, že je tam zakrytá mŕtvola. Pripomenula mi tá posteľ Maroška tak intenzívne, že som tam stála a plakala, nemohla som sa odtiaľ pohnúť.

Takže, hej, u mňa ten tlak na lásku k sebe prichádzal už dlhšie, a dospelo to teraz až do bodu, že sa  rozchádzali moje myšlienky i činy na dve strany. Tak. Na jednej strane som plánovala pozitívne, začala som chodiť na výcvik, konštelačne mi ukázalo úžasne radostnú budúcnosť a dokonca i úspech v mojom projekte, len mám ešte s rozbehom počkať kvôli niečomu. Na druhej strane som sa chystala na cestu lesom a postupne som čoraz jasnejšie vedela, že ňou prestávam smerovať k sebarozvoju, a keď som  ju spojila s júlovým termínom 18. synových narodenín, to som už vedela presne. Hm, hm, no dobre, nebudem klamať – ja som vo svojom vnútri k žiadnemu sebarozvoju po celý čas nesmerovala. A situácia doma nijako k zmysluplnosti neviedla. Stále som od smrti syna v hĺbke duše túžila zomrieť.

Ja viem, ja viem, mám zodpovednosť za ďalšie tri deti, moje dcéry. No vnútorne mnou lomcoval hlboký pocit viny – stále som sa obviňovala, že Maroško zomrel. Že som ho ako matka nedokázala uchrániť. Že som v ten deň šla do práce, teda na poradu – a nezostala doma, mohla som ho ešte vidieť. Že som s ním nebola pri odpojení od prístrojov. Rozumovo viem, že to je nezmysel, lebo som nevedela, že mu príde zle, ani potom čas kedy ho budú odpájať. Rozumiem logicky, že by som sa bola zosypala a musela som vybaviť pôžičku na pohreb, chodiť ďalej do práce, lebo som bola živiteľ rodiny. Ale i tak sa obviňujem, lebo to, čo som si najviac na svete priala, je to, aby žil môj syn. Po minulomesačnom výcviku som vedela, že sa tomu musím postaviť, lebo moje svedomie bolo na mňa nahnevané, že sa takto neprávom a  nezmyselne týram.

Prestala som čokoľvek úprimne chcieť, pretože v hĺbke srdca všetko pre mňa stratilo zmysel.

 

Čas pokročil – a ja musím vykročiť na poradu. Takže pokračovanie nabudúce…

 

 

Elena   Predná Hora, 13.6.2017

Tou cestou, ktorou si šiel 5. – Mesačný chlapček skončil s prasknutou lebkou. . .

21.04.2018

Teraz vám poviem o hodne špinavom prípade chlapčeka, ktorý skončil s prasknutou lebkou – nie po úraze v nemocnici, ale nadobudol ho pri odchode z nemocnice. Na Slovensku, pravdaže, kde inde? viac »

Až do konca 1. – Závratný smerácky balíček 600 miliónov eur?

21.04.2018

Vláda ide dať závratný balíček 600 miliónov eur na zlepšenie života slovenských občanov. Takto ohlasovali médiá pripravované údajné rozdávanie štátnych peňazí na zlepšenie života viac »

Rozprávky pre Teba 10. – Na lavičke. . .

20.04.2018

Sedela na lavičke v kúte parku. Zlatý dážď, pýšiaci sa záplavou zlatožltých kvetov, tam lákal pohľad i kroky. Bola skorá jar, chlad ešte sprevádzal závany vetra. Motám sa parkom napriek viac »

Pakistan, protest

Pri krvavých protivládnych protestoch v Nikarague zastrelili novinára

22.04.2018 21:58

Medzi obeťami niekoľkodňových protivládnych protestov v Nikarague sa ocitol aj miestny novinár Ángel Gahona, ktorého zastrelili počas živého prenosu.

Rastislavice, pavol klinka, pole, kombajn

Najprv pôdu prenajmú, potom ju chcú späť z noci na ráno

22.04.2018 20:00

Napätie medzi malými a veľkými farmármi na východnom Slovensku nepoľavuje.

Salzburg, Rakúsko

Ľudovci sú jasným víťazom volieb v Salzbursku, zelení utrpeli debakel

22.04.2018 19:54

ÖVP získala 37,8 percenta hlasov, čo je o 8,7 percenta viac ako v roku 2013. V 36-člennom krajinskom parlamente bude mať 15 kresiel.

Koliba, počasie, jeseň, turisti

Apríl je netypický ustáleným počasím a vysokým počtom letných dní

22.04.2018 19:51

Tohtoročný apríl je netypický ustáleným počasím a vysokým počtom dní, keď teplota vzduchu vystúpila nad 25 a viac stupňov Celzia.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 796
Celková čítanosť: 1449217x
Priemerná čítanosť článkov: 1821x