Založ si blog

NIEKEDY 2. – Klamstvá, ktoré si nahovárame. ..

 

Muž, ktorému brutálne znásilnil a nakoniec zabil páchateľ milovanú ženu, vzal spravodlivosť do vlastných rúk. Vlastnoručne stiahol vraha z kože.

Fúha, takže o tom bude dnešný blog? No hej, aj o tom, aj o kadečom ďalšom – čo robiť v situácii, keď sa nám stane niečo zlé, či naozaj máme byť silní, a – no veď uvidíte…

 

Niekedy sa nám stane niečo zlé…

Jon Frederikson v knihe The Lies we tell ourselves hľadá odpovede na takéto situácie.

Prečo ja? Kladieme si tú otázku, keď sa nám stane niečo zlé a bolestné – „prečo práve mne sa to stalo, prečo práve mne“?

A Život odpovedá „prečo nie? Stáva sa to predsa každému.“

Čakanie je ako čarovný prútik, pretože čakáme, že život zapadne do našich fantázií. Žijeme v ilúzii, že náš život pôjde tak alebo onak. Ale potom sa náš život náhle zvrtne úplne inak. Stáva sa to predsa každému. Život nám nič nesľúbil.

Učenie Života je o skúsenostiach, začneme sami seba klamať, ak ho nedokážeme zniesť. Snažíme sa veci uchovať tak, ako byť nemali, konáme vtedy na základe svojich ilúzií. Život nám pritom pomocou zmien dáva odpovede na naše minulé otázky – ak prijímame cestu akceptácie neznáma – po diskomforte prichádza pravda. Príchod pravdy je bolestný, preto tá bolesť, diskomfort, bez toho to nejde.

Keď sa dostávame do reality, a pritom zažívame nepríjemné a zlé veci – cítime sa zlomení. Nie sme zlomení, no prežívame to tak. No ak to dokážeme zniesť a prestaneme sa skrývať pred bolesťou a zmenou, potom nám pravda prinesie úľavu a uzdraví nás. Ak sa naše sny zrútia, nepotrebujeme utekať hneď  k novým ilúziám, len zostať stáť pevne.

Keď zažijeme niečo zlé, bolestné a plácame sa v pocitoch viny (priznaných či nepriznaných okoliu), potrebujeme vyjsť z tej situácie. Mať pocit viny je V PORIADKU. Mať pocit viny je prejavom lásky, pretože to znamená, že úprimne milujeme. Na to, aby sme pocit viny naozaj prekonali, potrebujeme jednu dôležitú osobu – bezpodmienečne  prijímajúceho spolupútnika, ktorý nám pomáha niesť to bremeno.  Je to človek, ktorý nám umožní vytvoriť si „bezpečný vzťah“ – znamená to, že nám rozumie, že nám pozorne a vytrvalo načúva, stojí pevne a jednoznačne vždy pri nás. Bez viery a otvorenosti, schopnosti pochopiť iného človeka, pripisujeme iným iluzívne  vlastnosti a projikujeme. Vtedy im nie sme dobrou oporou, životne potrebným spolupútnikom.

A samozrejme, na druhej strane – aby do nášho života vkráčala láska, musíme sa prestať skrývať za maskami. Ako nás môže niekto milovať úprimne, ak stretáva len našu masku a nepozná naozaj nás samých?

Históriu nášho utrpenia nesieme so sebou – niekedy v slovách príbehu a niekedy v tom, ako sami seba zraňujeme. Niekedy na základe toho, že nás v minulosti niekto zranil, často zraňujeme sami seba neviditeľným spôsobom, ktorý prenáša tú bolesť do súčasnosti.

„Môžeme zomrieť buď jednoduchým rezom do zápästia, alebo tisícimi rezmi do našej duše…“

Pomsta je niečo ako kúzlo, predstierame ňou, že sa môžeme zbaviť bolesti tým, že ju dáme do iných ľudí. Bolesť však vo svojom srdci stále nesieme. Muž, ktorý stiahol vraha z kože, stiahol seba z kože ľudskosti. Musel niesť bolesť za vraha.

Je zbytočné loviť v minulosti, analyzovať príbeh bolesti – dôležité je, kto si teraz a čo chceš ďalej. Čo naozaj chceš.

Toľko hovorí Jon Frederikson.

                  

A čo ďalej?

Je silný ten príbeh, popísaný v úvode blogu. Odohral sa v jednej úžasnej knihe, pravdaže. Ale rovnako silné príbehy sa stávajú i v živote. Podstatným sa stáva AKO s bolesťou ideme…

Často nám hovoria ľudia v okolí, alebo kadejaké múdre články o bolesti, že máme byť  silnými…

Ja si už dnes nemyslím, že je to pravda. Byť silný nie je žiadny ideál. Aspoň z hľadiska vzťahovej väzby určite nie – ľudia, ktorí sa snažia byť silní, popierajú svoje pocity, vyhýbajú sa im. Oni sú tí „silní“ – neplačú pred inými a nakoniec už neplačú vôbec ani sami pred sebou, sú predsa silní. Nič ich nezlomí, všetko prekonajú svojim spôsobom – v tom lepšom prípade sa uzavrú, len sa od iných barikádujú čoraz silnejšou stenou  –  musia ujsť aj pred ľuďmi, na ktorých im záleží – aby ich už nikto nezranil. V horšom prípade volia definitívny odchod zo života, tvrdo a nekompromisne voči sebe, sú predsa silní….

 

Poprieť bolesť…

Je ťažké navonok sa usmievať, ale v srdci ustavične plakať. Pre mňa bol môj syn Maroško osobou, ktorej som verila najviac na svete. Pri ňom som pochopila, čo je to bezvýhradné prijatie. Cítila som sa šťastná v tej verzii príbehu môjho života, aj keď nebol bezproblémový.

Zažívam chvíle hnevu opätovne – lebo v tom, čo žijem nie som šťastná – v podstate si ich sama privolávam, pretože ak viete, ako sa z niečoho dostať vonku, poznáte aj cestu dnu. Cítim bolesť a hnev –  no som príliš empatická, aby som tú lekárku, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa, šla zdrať zaživa z kože, dokonca ani dokopať na ulici by som ju nedokázala. Nerada ubližujem iným, obraciam hnev teraz viac do seba a voči sebe.

To, čo žijem teraz, toho sa pokojne vzdám. Na nič nečakám – je to presne ako v Danteho pekle „lasciate ogni speranza – zanechajte všetku nádej“ –  na nič nečakám a po ničom netúžim. Dokonca tie tri oriešky, ktoré som pred časom dostala ako darček, aby som si niečo želala, mám doteraz v posteli pod vankúšom. Čakanie je ako čarovný prútik, pretože čakáme, že život zapadne do našich fantázií – chýba mi to snívanie a nádej.

Hľadači životných múdrostí by teraz povedali, že som nechala veci ísť a že prichádza zázračná zmena môjho života. No dobre, nebudem ironická…

 

Záverom…

Čas pokročil, tak dáme rýchly koniec? Hru na jednu otázku? Čo by som naozaj chcela? Hm, nič.

No dobre, nebudem uhýbať – hm, viete čo by som chcela naozaj, naozaj, naozaj? Chcela by som byť menej silná  – a chcela by som môcť v niečo a niekomu opäť veriť. Ibaže už som pre to prestala čokoľvek robiť.

Uvažujete tiež niekedy nad tým, akí silní museli byť samuraji?

 

 

Elena   Predná Hora, 30.8.2017

 

 

 

 

 

Tou cestou, ktorou si šiel 9. – Sen, ktorý kráča pred nami. ..

23.05.2018

Je to, ako keď ideme do Prahy – alebo kamkoľvek inam – po prvý raz. Cesta sa vinie krajinou, ktorú nepoznáme. A predsa vieme, kde ju zakončíme. Rovnako je to i so životom – ak dôverujeme viac »

V skorom ráne 5. – Šťastný koniec rozprávky. . .

21.05.2018

Nuž, stojí to za to, keď sa vydáte za princa. Víkend ovládla kráľovská svadba – vysielali ju naživo v priamom prenose. Takže dnes o princoch? Čo ja viem – hlavne o šťastných koncoch viac »

Kam kráča táto spoločnosť 11. – Športom k zdraviu?

20.05.2018

Tvrdenie, že športom smerujeme k zdraviu zďaleka neplatí priamoúmerne. Dozviete sa, k čomu v športe tolerantná nie som - dnes sa k tomu vyjadrím. A hej, môj dnešný blog sa niektorým rozhodne viac »

Alí Chameneí

Iránsky líder dal Európe podmienky, za akých sa zachráni jadrová dohoda

23.05.2018 23:37

Ajatolláh Alí Chameneí kritizoval USA za ich tvrdý postoj k jeho krajine odvtedy, čo sa Trump rozhodol odstúpiť od dohody medzi Teheránom a západnými veľmocami.

Graf, ekonomika, okuliare, počítač

V rebríčku konkurencieschopnosti Slovensko kleslo na 55. miesto

23.05.2018 23:16

Výzvou pre krajinu je najmä nedostatok kvalifikovaných zamestnancov či vysoké administratívne zaťaženie podnikov.

osýpky - dieťa - infekcia -

Na osýpky na Ukrajine ochorelo už takmer 17-tisíc ľudí, deväť zomrelo

23.05.2018 22:22

Iba v uplynulom týždni zaregistrovali na Ukrajine 1610 nových prípadov infekčného ochorenia, väčšinu infikovaných tvorili deti.

Michael Cohen

BBC: Ukrajina tajne zaplatila za 'rozhovory' medzi Trumpom a Porošenkom

23.05.2018 21:25

Osobný právnik amerického prezidenta Donalda Trumpa Michael Cohen údajne prijal tajnú platbu vo výške najmenej 400-tisíc dolárov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 826
Celková čítanosť: 1501145x
Priemerná čítanosť článkov: 1817x