Založ si blog

NIEKEDY 2. – Klamstvá, ktoré si nahovárame. ..

 

Muž, ktorému brutálne znásilnil a nakoniec zabil páchateľ milovanú ženu, vzal spravodlivosť do vlastných rúk. Vlastnoručne stiahol vraha z kože.

Fúha, takže o tom bude dnešný blog? No hej, aj o tom, aj o kadečom ďalšom – čo robiť v situácii, keď sa nám stane niečo zlé, či naozaj máme byť silní, a – no veď uvidíte…

 

Niekedy sa nám stane niečo zlé…

Jon Frederikson v knihe The Lies we tell ourselves hľadá odpovede na takéto situácie.

Prečo ja? Kladieme si tú otázku, keď sa nám stane niečo zlé a bolestné – „prečo práve mne sa to stalo, prečo práve mne“?

A Život odpovedá „prečo nie? Stáva sa to predsa každému.“

Čakanie je ako čarovný prútik, pretože čakáme, že život zapadne do našich fantázií. Žijeme v ilúzii, že náš život pôjde tak alebo onak. Ale potom sa náš život náhle zvrtne úplne inak. Stáva sa to predsa každému. Život nám nič nesľúbil.

Učenie Života je o skúsenostiach, začneme sami seba klamať, ak ho nedokážeme zniesť. Snažíme sa veci uchovať tak, ako byť nemali, konáme vtedy na základe svojich ilúzií. Život nám pritom pomocou zmien dáva odpovede na naše minulé otázky – ak prijímame cestu akceptácie neznáma – po diskomforte prichádza pravda. Príchod pravdy je bolestný, preto tá bolesť, diskomfort, bez toho to nejde.

Keď sa dostávame do reality, a pritom zažívame nepríjemné a zlé veci – cítime sa zlomení. Nie sme zlomení, no prežívame to tak. No ak to dokážeme zniesť a prestaneme sa skrývať pred bolesťou a zmenou, potom nám pravda prinesie úľavu a uzdraví nás. Ak sa naše sny zrútia, nepotrebujeme utekať hneď  k novým ilúziám, len zostať stáť pevne.

Keď zažijeme niečo zlé, bolestné a plácame sa v pocitoch viny (priznaných či nepriznaných okoliu), potrebujeme vyjsť z tej situácie. Mať pocit viny je V PORIADKU. Mať pocit viny je prejavom lásky, pretože to znamená, že úprimne milujeme. Na to, aby sme pocit viny naozaj prekonali, potrebujeme jednu dôležitú osobu – bezpodmienečne  prijímajúceho spolupútnika, ktorý nám pomáha niesť to bremeno.  Je to človek, ktorý nám umožní vytvoriť si „bezpečný vzťah“ – znamená to, že nám rozumie, že nám pozorne a vytrvalo načúva, stojí pevne a jednoznačne vždy pri nás. Bez viery a otvorenosti, schopnosti pochopiť iného človeka, pripisujeme iným iluzívne  vlastnosti a projikujeme. Vtedy im nie sme dobrou oporou, životne potrebným spolupútnikom.

A samozrejme, na druhej strane – aby do nášho života vkráčala láska, musíme sa prestať skrývať za maskami. Ako nás môže niekto milovať úprimne, ak stretáva len našu masku a nepozná naozaj nás samých?

Históriu nášho utrpenia nesieme so sebou – niekedy v slovách príbehu a niekedy v tom, ako sami seba zraňujeme. Niekedy na základe toho, že nás v minulosti niekto zranil, často zraňujeme sami seba neviditeľným spôsobom, ktorý prenáša tú bolesť do súčasnosti.

„Môžeme zomrieť buď jednoduchým rezom do zápästia, alebo tisícimi rezmi do našej duše…“

Pomsta je niečo ako kúzlo, predstierame ňou, že sa môžeme zbaviť bolesti tým, že ju dáme do iných ľudí. Bolesť však vo svojom srdci stále nesieme. Muž, ktorý stiahol vraha z kože, stiahol seba z kože ľudskosti. Musel niesť bolesť za vraha.

Je zbytočné loviť v minulosti, analyzovať príbeh bolesti – dôležité je, kto si teraz a čo chceš ďalej. Čo naozaj chceš.

Toľko hovorí Jon Frederikson.

                  

A čo ďalej?

Je silný ten príbeh, popísaný v úvode blogu. Odohral sa v jednej úžasnej knihe, pravdaže. Ale rovnako silné príbehy sa stávajú i v živote. Podstatným sa stáva AKO s bolesťou ideme…

Často nám hovoria ľudia v okolí, alebo kadejaké múdre články o bolesti, že máme byť  silnými…

Ja si už dnes nemyslím, že je to pravda. Byť silný nie je žiadny ideál. Aspoň z hľadiska vzťahovej väzby určite nie – ľudia, ktorí sa snažia byť silní, popierajú svoje pocity, vyhýbajú sa im. Oni sú tí „silní“ – neplačú pred inými a nakoniec už neplačú vôbec ani sami pred sebou, sú predsa silní. Nič ich nezlomí, všetko prekonajú svojim spôsobom – v tom lepšom prípade sa uzavrú, len sa od iných barikádujú čoraz silnejšou stenou  –  musia ujsť aj pred ľuďmi, na ktorých im záleží – aby ich už nikto nezranil. V horšom prípade volia definitívny odchod zo života, tvrdo a nekompromisne voči sebe, sú predsa silní….

 

Poprieť bolesť…

Je ťažké navonok sa usmievať, ale v srdci ustavične plakať. Pre mňa bol môj syn Maroško osobou, ktorej som verila najviac na svete. Pri ňom som pochopila, čo je to bezvýhradné prijatie. Cítila som sa šťastná v tej verzii príbehu môjho života, aj keď nebol bezproblémový.

Zažívam chvíle hnevu opätovne – lebo v tom, čo žijem nie som šťastná – v podstate si ich sama privolávam, pretože ak viete, ako sa z niečoho dostať vonku, poznáte aj cestu dnu. Cítim bolesť a hnev –  no som príliš empatická, aby som tú lekárku, ktorá zavinila smrť môjho dieťaťa, šla zdrať zaživa z kože, dokonca ani dokopať na ulici by som ju nedokázala. Nerada ubližujem iným, obraciam hnev teraz viac do seba a voči sebe.

To, čo žijem teraz, toho sa pokojne vzdám. Na nič nečakám – je to presne ako v Danteho pekle „lasciate ogni speranza – zanechajte všetku nádej“ –  na nič nečakám a po ničom netúžim. Dokonca tie tri oriešky, ktoré som pred časom dostala ako darček, aby som si niečo želala, mám doteraz v posteli pod vankúšom. Čakanie je ako čarovný prútik, pretože čakáme, že život zapadne do našich fantázií – chýba mi to snívanie a nádej.

Hľadači životných múdrostí by teraz povedali, že som nechala veci ísť a že prichádza zázračná zmena môjho života. No dobre, nebudem ironická…

 

Záverom…

Čas pokročil, tak dáme rýchly koniec? Hru na jednu otázku? Čo by som naozaj chcela? Hm, nič.

No dobre, nebudem uhýbať – hm, viete čo by som chcela naozaj, naozaj, naozaj? Chcela by som byť menej silná  – a chcela by som môcť v niečo a niekomu opäť veriť. Ibaže už som pre to prestala čokoľvek robiť.

Uvažujete tiež niekedy nad tým, akí silní museli byť samuraji?

 

 

Elena   Predná Hora, 30.8.2017

 

 

 

 

 

Rozprávky pre Teba 5. – Prvá Agátkina rozprávka

23.02.2018

Parkom chladným ránom ticho kráčalo dievčatko. Sivá mikina zapnutá až po krk, biela čiapka a dlhánsky zlatožltý šál, obtočený okolo krku na dva razy, pôsobili hrejivo. Veď aj bolo treba. viac »

Cestou 11. – To, čo je naozaj dôležité. ..

19.02.2018

„Postarajte sa, o to, aby tu bol dostatok lucerny, aby jelene prichádzali samy, a aby sa z tohto miesta stal jelení park...“ Toto je náhodne otvorený, a ako vždy pri náhodnom otváraní kníh viac »

Cestou 10. – Deň, ktorý si pamätáte navždy. . .

15.02.2018

Jasné, hodilo by sa to valentínsky, ak zaspomíname na včerajšie presladené kytičkovanie a srdiečkovanie. Dnes ráno však píšem o včerajšej streľbe na americkej strednej škole – takže viac »

USA Florida škola streľba obete pohreb

Podľa Trumpa je na jednotlivých štátoch, či vyzbroja učiteľov

25.02.2018 10:17

Americký prezident reagoval na masovú streľbu na floridskej strednej škole, pri ktorej zahynulo 17 ľudí nápadom vyzbrojiť učiteľov.

Syria, damask, ghuta

Vo Východnej Ghúte je po prijatí rezolúcie OSN pokojnejšia situácia

25.02.2018 09:55

Od schválenia rezolúcie neboli hlásené žiadne obete.

Pamätník obetiam komunizmu

Profesor Lukeš o februári 1948: Isté veci sa opakujú

25.02.2018 09:38

"Nedostatočne pochopili, do akej miery bol komunizmus vražednou ideológiou, ideológiou absurdného násilia," povedal český profesor na adresu vtedajších demokratických politikov.

Americký miliardár Warren Buffett

Trumpova daňová reforma zarobila Buffettovi desiatky miliárd dolárov

25.02.2018 09:30

Americká investičná spoločnosť Berkshire Hathaway miliardára a filantropa Warrena Buffetta hospodárila v štvrtom štvrťroku s čistým ziskom 32,55 miliardy dolárov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 752
Celková čítanosť: 1348954x
Priemerná čítanosť článkov: 1794x