otvorene

Sedela na lavičke v kúte parku.

Zlatý dážď, pýšiaci sa záplavou zlatožltých kvetov, tam lákal pohľad i kroky. Bola skorá jar, chlad ešte sprevádzal závany vetra. Motám sa parkom napriek tomu už hodnú chvíľu. Aj ona sedela na tej lavičke už ktovie ako dlho, citrónovo žltý šál žiaril z diaľky.

Cestu parkom milujem. Park mi pripomína oči domu či bytu. Prezrádza veľa o meste, v ktorom sa nachádzam. Tak ako oči prezrádzajú dušu človeka, park vypovedá o duši mesta. Chodím sa prejsť parkom kedykoľvek a kdekoľvek. Ak som niekde pracovne či na vzdelávaní, nezájdem tam do miestnej reštaurácie, ale do parku. A park môjho detstva je miestom môjho srdca. Rezonuje vo mne zvláštnymi pocitmi – nerozumiem prečo – no zájdem tam aspoň na chvíľu zakaždým, keď som v rodnom kraji.

Pozdravila som sa a sadla som si na vedľajšiu lavičku. Zvláštne, v prázdnom parku si sadám práve tak blízko, nie je to trochu vtieravé do „zóny pokoja“ cudzej osoby? Prečo tu sedí? Ale čosi ma tam lákalo. Poznáte aj vy taký ten tichý hlások, ktorý vám šepká „toto sprav, tam choď“, alebo „toto nerob“? Hlas intuície – riadim sa ním v živote, hoci nerozumiem, odkiaľ pozná tie správne riešenia – a vždy mi to pomohlo.

Zdvihla hlavu, odzdravila. Modré oči zažiarili spod sivej kapucne, prehodenej hlboko do tváre.

„Prisadnite si rovno sem ku mne, ak chcete. Parku je dosť pre obe“ dodala pokojne. Úsmev jej preslnil tvár. Fúha, oteplelo o pár stupňov.

„Aj Vy milujete parky, však?“ opýtala som sa v snahe naviazať rozhovor, presadajúc si.

Prikývla. „Milujem prírodu. A slobodu. A pokoj duše. A aj tento park, všetko to v ňom mám.“

„Ja som v tomto meste po prvý raz. S mestom sa vždy zoznamujem cez parky – sú ako jeho oči. Tento park je prekrásny“ obzerala som sa.

„Ja toto miesto milujem“ povedala pokojne. Dievčatko, v skutočnosti to je len dievčatko, hovorila som si prekvapene v duchu.

„Čo sa Ti na ňom páči?“ zvedavo som na ňu pozrela, akosi prirodzene jej tykajúc..

„Tie staré stromy, rozkvitnuté kríky, táto lavička, aj tá vyschnutá fontána, to ticho, aj vzduch o čosi čistejší ako v uliciach.“  Odmlčala sa, a po chvíli dodala: „Ale to sú len vonkajšie klamlivé znaky  – veď je veľa takých miest, kde  fontána chŕli čistú vodu, lavičky sú natreté čerstvo farbou, kvety kvitnú v žiarivých farbách – a predsa nepútajú moje srdce tak ako toto miesto. V skutočnosti milujem dušu tohto miesta, oslovuje ma kdesi hlboko, tak hlboko, že to neviem ani opísať.“

Elena Poprad, 20.4.2018