Založ si blog

Svetlo a tiene 5. – Trochu slnka v daždivý deň. ..

 

V dňoch plných dažďa, ako bol u nás dnešok, podľa vedcov väčšina ľudí vraj uvažuje depresívnejšie ako v slnečných dňoch. Slnko podľa ich výskumov vraj ľahšie vytiahne človeku na tvár úsmev a vyvoláva u neho radostné myšlienky. Zrejme práve pre tých z väčšinovej skupiny, ktorí dážď pokladajú za nepríjemnosť, pred chvíľou konečne v upršanom dnešku slnko hodilo pár trblietavých lúčov a obloha zbelasela…

A tak dnes pár slov o slnku a daždi…

 

Slnko a dážď…

To určite pre tých dážď za katastrofu pokladajúcich v predpovedi počasia vykladajú, že majú zlé správy, keď hovoria o daždi.  Rozhodne k nim nepatrím – dážď pokladám nie za zlú správu, ale za vítanú vlahu a prirodzenú súčasť života. Mám rada pohľad z balkóna na hory, pariace po daždi – biele oblaky sa ťahajú z úbočí k nebu. A voňavý horský vzduch, keď je príroda po daždi osviežená. Ale zas, tu v kopcoch nie sú záplavy, takže nenadšeniu ľudí v nížinách z ohrozujúceho dažďa rozumiem.

 

Dnešok plný dažďa…

V diaľke tiahlo hrmelo, znovu a znovu v priebehu dňa. Búrka sa zakaždým výhražne ozývala, keď sa hnala kopcami. U nás len ticho popŕchalo.

Mám síce rada dážď, ale nie som obdivovateľ búrky. Mám strach z bleskov – úprimne priznávam, že pri mojom plánovanom putovaní lesom práve predstava ako budem v lese sama v tme a začne sa blýskať ma naozaj desí.

 

Ráno plné slnka…

Pred týždňom svitalo, keď som kráčala na vyhliadku.

Vtáci v korunách stromov len občas ticho zapípali, preberali sa z nočného spánku. Vietor tichučko ševelil lístím a les ním celý šumel, kde tu zapraskal konárik, zavŕzgal kvílivo niektorý vetrom rozhojdaný strom. Na temnom nebi sa objavili prvé obrysy oblakov v ich premenlivej kráse. Príroda vítala nový deň v súzvuku života. A hej, bolo v tom všetko – modlitba i pieseň, radostný smiech a očakávanie, nádej a sny…

Možno by sme mali vnímať svet ako vtáci – uvažovala som – dôverčivo sa dívajú v ústrety ďalšiemu dňu, prijímajú ho celým svojim srdcom. Niekedy si i my prajeme vzlietnuť slobodne tak ako vtáci – a možno práve ten ich pohľad na nový deň, s hlbokou dôverou ho prijímajúc tak ako prichádza, im umožňuje vzlietať slobodne. Veria, že im život v každej chvíli dáva to pre nich najlepšie, nemusia nad tým filozofovať. My hľadáme logické argumenty, analyzujeme, snažíme sa posudzovať, narábame so svojimi obavami.

Snažím sa úprimne ďakovať životu za všetko, čo mám – i keď dôvodov na plač by bolo nemálo. Náhle som v to ráno pochopila, že naša vďačnosť životu nie je úplná, ak neprijímame bezvýhradne. Že vlastne úplne všetko – vďačnosť životu i jeho zmysluplnosť, bezpodmienečná láska i pocit šťastia – pramenia v tom, že sa úplne vložíme do rúk Zámeru sveta. Niet na svete múdrej knihy ani učiteľa, čo by nám to dokázali zariadiť či naučiť nás to, jedinou možnou cestou je pochopiť správnosť toho kroku nie rozumovo, ale naozaj Zámeru sveta uveriť.

Deň plynul k ránu drobnými krôčikmi, slnečné lúče rozžiarili obzor mäkkým svetlom, postupne sa meniacim na jemnú zlatistú žiaru, ktorá narastala v dúhových zábleskoch, až v jednej chvíli vyhupnutím slnka nad obzor sa zmenila v oslepujúci vodopád svetla. Prechádzala som chvíľu predtým popri rekreačnom komplexe, kde stálo mnoho áut a v chatách spali ľudia – aká škoda, že nevidia tento okamih, hovorila som si v duchu. Trblietajúci sa svet bol rozprávkovo krásny…

Chvíľu nato som už vkročila do hĺbky lesa, na cestu k vyhliadke. Slnečné lúče cestou na kopec ešte dopadali pomedzi stromy, vytvárali zlatisté pásy, postupne len malé bodky, nakoniec les stemnel. Aj keď vzduch oteplieval v slnečných lúčoch, les mi poskytoval chladivé objatie.

Myšlienky mi lietali okolo toho pocitu hlbokého prijatia osudu – nie je jednoduché k takej dôvere dôjsť. Lebo až s odstupom času pochopíme, ako pre nás práve to ťažké, čím sme prešli, bolo osožné a dôležité. Podľa mňa je to ako keď sadíme semienka do zeme, musíme čakať, kým z nich vyrastú plody – ale ak by sme s dôverou nesadili, nikdy by sme nič nevypestovali. A tak jediné, čo nás vedie naozaj dopredu a nie do odbočiek našej cesty, je úprimné „Áno“ Zámeru sveta. Je to silná konštelačná veta. Nie je jednoduché namiesto bežných táraní v štýle, že niečo chceme skúsiť, že sa pokúsime a tak podobne, povedať Zámeru sveta jasné a jednoznačné „Áno“. Ale ak zaznie, robí s našim životom zázraky.

Keď som vyšla z lesa na vyhliadke, vzduch sladko voňal. Vial silný vietor, to je tam v kopcoch časté – no slnko medzičasom preteplilo vzduch natoľko, že i hore bolo teplo. Ruky mi skrvavili černicové kríky – lebo som sa nemúdro najskôr vybrala nazbierať černíc do desiatovej krabičky, že čítať budem potom. Áno, niesla som so sebou knihu – spomínam to, lebo je to i pre mňa hodne zvláštny príbeh a snažím sa ho sama pochopiť. Tá kniha sa ku mne dostala náhodne, keď stredné dieťa objednávalo učebnicu z bazáru kníh – volá sa Byl jednou jeden hrad – čítala som ju na veľkonočný pondelok tu na vyhliadke. Nečítam bežne v lese, vtedy som šla z domu na celý deň – a v myšlienkach mi tá kniha po prečítaní lietala ešte nejaký čas. Teraz sa opäť pripomína, tak som ju vzala. Lenže pri zbieraní černíc som objavila veľké ležovisko a podľa hlasných zvukov úbočím sa blížilo akési mláďa, zrejme nie samé. Tak som odišla.

 

Záverom…      

Vráťme sa k slnečnému ránu.

Dokážete si predstaviť to trblietavé zlatisté svetlo vychádzajúceho slnka, ktoré presvetľuje všetko naokolo?  Rozžiari celý svet i nás samých, naplní naše srdce, je v ňom hrejivé teplo a radostnosť a nádej.

Áno, tak si to nádherné hrejivé svetlo uchovajte, nech vás rozžiari vnútorným úsmevom.

Pohodový a pokojný večer vám všetkým prajem…

 

 

 

Elena  5.8.2018

 

 

 

 

Cesta duše 9. – Desať. . .

29.03.2024

Slnečné lúče prichádzajúce po temnote noci. Zlátia svet a dávajú mu hrejivé objatie, prijímam ho s vďakou. Mimoriadne temná bola dnešná noc. Vietor za oknom v nej hučal šialene, akoby sa ňou hnalo tisíc čertov. Rev vetra kontrastoval podivne s tichom v mojom vnútri. Žiadne slzy ani slová, len obrazy mihajúce sa pred vnútorným zrakom – spomienky na cestu, ktorou som [...]

Pravdu na stôl 11. – Nedos. . . e náš život znovu. . .

27.03.2024

Na rovinu – niektorí ste svojim sprostým a nepremysleným hlasovaním ovesili na náš krk bývalú vládu. Obrala nás o čo mohla, zadlžila aj budúce generácie, naše deti a vnukov. Narobila tu kopec špinavostí – počnúc opakovaným núteným testovaním národa pod existenčným nátlakom, cez nútené vakcinovanie sa mnohých podmienené finančným vydieraním, až po [...]

Pravdu na stôl 10. – Urobme si s voľbami poriadok. . .

26.03.2024

Voliť má každý volič raz – ak niekto volí opakovane, ide podľa mňa o zámerne podvodné konanie. Nie, nie je to sci-fi – zjavne takto niektorí občania u nás volebne konajú, potvrdzuje to aj článok v linku [...]

Rural Emergency Hospitals

Slováci si skryli kódy pod klobúky a nadchli špičkových amerických technológov

29.03.2024 15:00

Organizácia Slovak PRO pomáha Slovákom uchytiť sa na americkom trhu. Kto má skvelé nápady, má šancu uspieť aj v silnej konkurencii v USA.

zalužnyj, syrskyj

Zelenskyj hovoril o polmilióne mobilizovaných. General Syrskyj: Potrebujeme výrazne menej vojakov

29.03.2024 14:16

Ukrajinská armáda bude musieť pre obranu pred ruskou inváziou mobilizovať menej vojakov, než sa pôvodne očakávalo.

Maďarsko polícia pobodanie péter baumann

Obeť a dvoch zranených si vyžiadal výbuchu v bytovke v Budapešti

29.03.2024 13:10

Evakuovať museli 50 ľudí.

Putin

Rutte: Vyšetrovanie ruskej propagandistickej siete je veľmi znepokojujúce

29.03.2024 12:54, aktualizované: 13:58

Činnosť proruskej špionážnej siete vyšetruje poľská kontrarozviedka a tiež belgické či české spravodajské služby.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 2,842
Celková čítanosť: 8939485x
Priemerná čítanosť článkov: 3145x

Kategórie