V duchu filozofie „sme predsa všetci ľudia, a máme právo robiť chyby“ sa vo vzťahu ku vznikajúcim pochybeniam v zdravotníctve podľa môjho názoru nevyvodzujú primerané následky. Takto povedané to nepôsobí ako problém.
Lenže ak si namiesto vznikajúcich pochybení a primeraných následkov nazveme veci inak, otvorene, znamená to, že sa nevyvodzujú primerané následky v dôsledku toho, ak v nejakej nemocnici zabijú našich najbližších neposkytnutím potrebnej zdravotnej starostlivosti.
T. j. nikto nekontroluje, aké sú – a či sú vôbec – realizované primerané opatrenia zo strany konkrétnej nemocnice, aby podobná situácia nenastala znovu. Mechanizmy riešenia a kontroly v tejto spoločnosti sú málo účinné.
Myslím si, že úmerne závažnosti pochybení a ich možných dôsledkov musia na ochranu ľudí rozdielne fungovať mechanizmy riešenia a kontroly v spoločnosti. Je nutné nastaviť tieto mechanizmy tak, aby sa možnosť chýb minimalizovala úmerne ich spoločenským dopadom.
Pri skúsenosti sa presolenou polievkou zrejme druhý raz nepôjdete do takej reštaurácie, kde Vám ju podali. Ibaže – podľa medializovaných rebríčkov pochybení – kam majú ísť slovenskí pacienti, ak majú zlú skúsenosť s nejakým zdravotníckym zariadením?
Má vôbec slovenský pacient reálnu šancu v prípade svojich náhlych zdravotných ťažkostí dostať sa niekam inam ako do spádového zariadenia? Ak ho preváža rýchla zdravotná služba, tak určite nie.
Je preto nutné zaistiť, aby tých zlých skúseností pacientov bolo čo najmenej. Pokladám za prioritu spoločnosti dostať na maximálnu úroveň kvality všetky spádové nemocnice, tzv. koncové zdravotnícke zariadenia. To si bude vyžadovať presmerovanie zdrojov štátu v zdravotníctve práve do tejto oblasti zdravotnej starostlivosti z iných oblastí, kde je možné a vhodné zvažovať finančnú spoluúčasť pacientov (viac o tom neskôr v blogoch Spravodlivosť, s. r.o.).
A pokladám na nutné tiež upraviť legislatívu, týkajúcu sa kontrolných mechanizmov voči nemocnici v prípade zisteného pochybenia.
Ako som už uviedla minule – je ťažké domôcť sa spravodlivosti v tomto štáte, ak Vám v dôsledku zle poskytnutej zdravotnej starostlivosti zomrie niekto blízky. Preukázať pochybenie nemocnici či lekárovi v konkrétnom prípade v slovenskej praxi nie je vôbec jednoduché ani rýchle.
Predstavme si však, že napriek všetkému sa pochybenie preukázať podarí. A vráťme sa k tým vyššie spomenutým kontrolným mechanizmom v tomto štáte. V situácii zisteného pochybenia lekára nikto následne nepreveruje komplexne spôsobilosť nemocnice a jej personálu poskytovať služby ďalej, hoci pochybenie hovorí o nezodpovednom prístupe, resp. o nevedomostiach závažného rozsahu jedného člena tímu (ak ide o úmrtie pacienta, niet o tom hádam pochýb).
A môže ísť predsa nielen o jednorazovú chybu jedného lekára z nepozornosti, ale aj o jeho celkové odborné zlyhanie – nevedomosť v danej oblasti, či o bežný (ne)odborný postup lekárov v nemocnici, o nedostatky v personálnej, materiálno-technickej či odbornej oblasti, alebo aj o nedostatky v manažovaní nemocnice. To je predsa potrebné preveriť.
Ibaže platná legislatíva na Slovensku takúto povinnosť nikomu priamo neukladá, tuším dokonca doteraz ani neumožňuje kontrolovať činnosť nemocnice tomu, kto jej vydal povolenie na prevádzkovanie.
Máme v tomto štáte naozaj takých slaboduchých legislatívcov, že nedokážu efektívne zostaviť slušný zákon na účinnú ochranu pacientov? Alebo je to účelové, podobne ako pri neefektívnej legislatíve, umožňujúcej manažérom nemocníc beztrestne neodvádzať odvody do Sociálnej poisťovne? (O tom podrobnejšie v blogu Spravodlivosť, s.r.o., aj s návrhom konkrétnych riešení).
Pokladám za potrebné, aby v prípade zistenia pochybenia lekára bol povinne do 30 dní prevedený hĺbkový audit kvality nemocnice personálne, materiálno-technicky aj odborne. Mal by ho realizovať odbor zdravotníctva príslušného VUC a mala by ho uhradiť konkrétna nemocnica.To by si ale vyžadovalo pružne rozhodnúť o pochybení a nie konanie vliecť celé mesiace.
Pri zistení, že došlo k pochybeniu aj zo strany nemocnice, napríklad v organizačnej či personálnej oblasti, či pri jej manažovaní alebo v oblasti odbornosti – napríklad pri vzdelávaní personálu, je potrebné takému zariadeniu pozastaviť či odňať licenciu (úmerne rozsahu zistených chýb). Jej znovuzískanie by bolo možné až po splnení všetkých podmienok, aby v nej bola poskytovaná kvalitná zdravotná starostlivosť a neboli ohrozované životy a zdravie pacientov.
Takže – podľa môjho názoru – lekár, ktorý zavinil smrť pacienta, by už nikdy nemal liečiť. Nemocnica, v ktorej došlo k pochybeniu by mala preukázať nápravu a znovu obhájiť svoju spôsobilosť poskytovať zdravotnú starostlivosť pacientom v primeranej kvalite a rozsahu.
Predná Hora, 20.5.2014