Dni sa vlečú a ja čakám, kým sa aspoň niečo vo veci vyšetrovania usmrtenia môjho syna pohne dopredu. Kým konečne označia páchateľa. Zatiaľ som to ja a moja rodina, kto znáša všetky dôsledky. Ten, kto podľa môjho názoru zavinil smrť môjho dieťaťa, zatiaľ spokojne pracuje v zdravotníctve a teoreticky pokojne môže každý deň zamordovať ďalšie dieťa.
Maroškove klavíriky zapadajú prachom pri gauči, bytom vládne ticho. Jeho mikinu si obliekam do práce, aby som aspoň takto bola bližšie môjmu dieťaťu. Po návrate z práce sa idem prejsť na tie miesta, kam sme každodenne chodili s Maroškom. K jeho obľúbenej lavičke. A je pre mňa veľmi ťažké vidieť cestou alkoholikov, ktorí sa bicyklujú, prechádzajú, opaľujú, hlučne hrajú futbal v rámci zdravotnými poisťovňami plne hradených liečieb. Je mi z nich nevoľno od žalúdka.
Zakaždým si spomeniem na to, že Maroškovi som nemohla zaplatiť potrebný rehabilitačný pobyt (hoci celoživotne odborne pracujem a desiatky rokov som nebola na PN!!!), pretože naň bolo za necelý mesiac doplatiť 800 eur. Zakaždým si kladiem otázku, čím je spôsobený taký nerovnaký prístup štátu, že jedným dáva všetko pohodlne zadarmo znovu a znovu, kým pre iných už potom nezvýši na potrebné veci? (K téme nespravodlivosti v prístupe tohto štátu v rôznych oblastiach sa ale podrobne vrátim neskôr v blogu Spravodlivosť, s. r. o.).
Cítim hnev voči spoločnosti, ktorá sa správa takto nečestne a nespravodlivo.
Plačem za svojim dieťaťom, niekoľko krát denne ma zasiahne intenzívny smútok, až mi nedovolí dýchať.
A to nielen v byte, čerstvo vymaľovanom – počas Maroškovej operácii šliach na nôžke, ktorý absolvoval 5 dní pred svojou smrťou som zohnala maliarov a peniaze, vzala som si dovolenku, aby mal syn čistý, krásne farebný byt, keď sa vrátil. Užil si ho len dva dni.
Môj hnev rastie deň za dňom v márnom čakaní, či už konečne Úrad pre dohľad vydá úplnú pitevnú správu. Čakám na aspoň prvé vypočutie účastníkov vo veci. Čakám na sprístupnenie dokumentov z pitvy môjho dieťaťa, aby som už konečne mohla veci riešiť. Čakám…
Tento štát sa snaží zatlačiť obete do bezmocnosti. Ten pocit poníženia, sprevádzajúci bezmocnosť, do ktorej sa ma tento štát snaží svojim prístupom dostať, je strašný. Čakanie bez ohraničenia, bez poskytnutia nejakej istoty v konkrétnom pokroku k riešeniu celej veci. Sprosté, primitívne čakanie v beznádeji. Nenávidím čakanie.
A to čakanie na mňa pôsobí ako benzín na oheň. Je absurdné očakávať, že by môj hnev klesol o mesiac či o dva. Práve naopak. Takže tí, ktorí v tomto štáte vymysleli zdržiavaciu taktiku ako výbornú stratégiu na vysporiadanie sa s obeťami darebáčin, sa v mojom prípade riadne prepočítali.
Položte si otázku – ako by sa Vám páčilo, keby štát kašľal na rýchle spravodlivé vyriešenie usmrtenia Vášho dieťaťa? Keby ste sa museli dlhodobo každodenne „čerstvo“ týrať zraňujúcimi spomienkami, pretože sa tento štát rozhodol „kryť chrbát páchateľom“ a zdržiava postup vo veci? Keby Vám niekto dieťa zabil a potom by vďaka nečestnému prístupu tohto štátu k obetiam mal žiť ďalej, ako keby sa nič nestalo?
Istý básnik vyslovil myšlienku, že „domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“. Vážne sa domnievate, že pri takomto prístupe mám ja túto spoločnosť pokladať za hodnú úcty a za „svoj domov“?
Predná Hora, 1.6.2014