Iste mi dajú mnohí za pravdu, že v každom zápase je podstatnou súčasťou úspešnosti poznanie, na čej strane v skutočnosti kto hrá – „kto za koho kope“.
A nie inak to je aj v zápase za kvalitu slovenského zdravotníctva. Kvalita slovenského zdravotníctva z môjho pohľadu ako klienta – pacienta znamená, že budeme mať dostupné a kvalitné služby za primeranú cenu poskytované zo strany slovenských zdravotníkov.
Z pohľadu zdravotníkov je kvalita slovenského zdravotníctva predovšetkým o financiách, ktoré ich zdravotnícke zariadenie dostane, t. j. o maximalizácii ich príjmu.
Namieste slova zdravotnícke zariadenie dosaďme pokojne slovo FIRMA.
Primeranosť tohto kroku môžeme jasne chápať v kontexte medializovaného vyjadrenia viceprezidenta Asociácie súkromných lekárov, podľa ktorého lekár je súkromný podnikateľ a nikto mu nemôže určovať, koľko si má od pacienta účtovať. Podobne to však funguje aj v nemocniciach štátnych, ktoré tiež účtujú pacientom rôzne neoprávnené poplatky dlhodobo od buka do buka.
Takže slovom FIRMA v tomto článku označme súkromné aj štátne zdravotníctvom poskytované služby s cieľom maximalizovať svoj zisk.
Situácia kúpa – predaj by bola v zdravotníctve rovnocenná a mohli by sme hovoriť aj o súkromnom podnikaní v situácii, ak by na jednej strane boli FIRMY (zdravotníci ako súkromní a štátni lekári aj zdravotnícke zariadenia, ponúkajúci svoje služby) a na strane druhej pacienti s peniazmi, za ktoré si tieto služby kúpiť môžu.
Vyššie popísaná situácia kúpa – predaj v slovenskom zdravotníctve ale neplatí. Vstupuje do nej ako medzičlánok štát, a to podivným spôsobom.
Mne ako pacientovi štát určuje povinnosť peniaze vydať, dokonca mi nariaďuje koľko mám formou zdravotných odvodov (ide o daň z môjho príjmu, len inak pomenovanú) mesačne poskytnúť na „kúpu služby“. Štát navyšuje platby poistného rôznym spôsobom (napríklad z dohôd o vykonaní práce) a zvyšujú sa opakovane doplatky poistencov za lieky a zdravotnícke pomôcky.
Pritom však garancia nákupu viazne, vonkoncom nefunguje voľný trh s ponukou služieb, ktorý je pre podnikanie typický. Práve naopak – možnosť otvoriť si ambulanciu a na základe zmluvy s poisťovňami ponúkať služby má len obmedzený počet lekárov (zdravotné poisťovne uzavrú zmluvy len s niektorými z nich), rušia sa oddelenia v nemocniciach či celé zariadenia v regiónoch, nie je definovaný štandard liečby. Preto si do nemocnice musíme doniesť aj toaletný papier i príbor a ako nadštandard sa pomaly označuje aj to, ak Vám v nemocnici dovolia otvoriť na izbe okno na vyvetranie. Štát nezaisťuje systematicky pokrývanie siete odborníkmi, t. j. časť lekárov je prestarnutých, odborníci v regiónoch chýbajú a čoskoro sa môžeme dočkať toho, že aj na príchod k obvodnému lekárovi budeme čakať pár dní.
Takže namiesto širokej trhovej ponuky, v ktorej „ak sa pacientovi bude zdať, že lekár je drahý, môže zaklopať na dvere inému“ (ako to popísal v článku denníku Pravda 6.6. 2014 už spomenutý viceprezident Asociácie súkromných lekárov) máme systém, v ktorom musíme za mnohými odborníkmi bežne cestovať aj mimo regiónov, stáť na poradovník k nim už nadránom a možnosť prechádzať od jedného špecialistu k druhému je v dôsledku toho v slovenskej realite len formálna.
Zároveň tiež štát v spolupráci so zdravotnými poisťovňami určuje čo mám ako poistenec za moje zdravotné odvody nakúpiť. Štát vloží moje peniaze do spoločného nákupného balíka. Nemôžem si mnou odvedené peniaze v prípade ich nevyužitia nakumulovať na rodinnom zdravotnom účte pre prípad potreby svojich rodinných príslušníkov – napríklad nejakej operácie v zahraničí alebo poisťovňou nehradeného zákroku či služby s nutným doplatkom (napríklad v mojom prípade by to bol doplatok na rehabilitačný pobyt, ktorý môj postihnutý syn potreboval, respektíve aj delfínoterapia pre neho).
Namiesto toho sa skladám na nákup služby pre iných poistencov, čo plne podporujem v prípade financovania nákupu pre ľudí s postihnutím či závažnou chorobou. Ibaže tento štát z našich zdravotných odvodov nakupuje služby pre rôzne kategórie pacientov, a to bez ohľadu na to, ako sa títo ľudia k nami nakúpenému “zdraviu pre nich“ správajú. Všade vo vyspelom svete spoločnosť realizuje kroky, aby predišla zneužívaniu v systéme, ktoré zhoršuje jeho funkčnosť. Realizuje kroky formou rôznych výhod (bonusov) pre tých zodpovedne pristupujúcich ku svojmu zdraviu alebo malusov (t. j. nevýhod pre tých, ktorí svoje zdravie sami poškodzujú napríklad nemiernym pitím, fajčením a podobne).
Ibaže na Slovensku je to inak.
A tak si kladiem otázku – za koho kope tento štát?
Sú jeho kroky výkopom v smere ochrany mňa ako občana? Nemám taký pocit.
Sú jeho kroky výkopom v smere ním prezentovanej hodnoty, že sa občanom oplatí správať čestne a zodpovedne? Sotva.
A za koho kope tento štát v zdravotníctve?
Sú jeho kroky výkopom v smere spravodlivej deľby zdrojov a efektivity zdravotného systému? Ani zďaleka.
Sú jeho kroky výkopom v smere zaistenia kvalitnej a dostupnej služby zdravotníctva pre nás ako pacientov, klientov zdravotníctva? Alebo kope v smere podpory súkromného podnikania lekárov, v ktorom „ak sa Vám nepáči, môžete ísť (možno o dvere ďalej, ak nejaké sú)“?
Odpoveď si dajte sami.
Predná Hora, 17.7.2014