Domov
Tá tichá pieseň domova v pamäti sa mi odznova vynára z hĺbky času,
je mamin dotyk láskavý, čo mierni všetky bolesti, farba jej hlasu,
pukoce oheň v kuchyni a polievka sa varí, tá naša veľká biela pec – vždy teplo sme s ňou mali
a stará mama pri peci tíško si nôti zase „kde si môj Kriste premilý“,
domov cítiť v jej hlase,
och, starý otec do dvora dotiahol stromček z lesa a krásne ho zas vyzdobí, vianočne srdce plesá,
orgován opäť spod okna omamne zavonia mi, opäť sa bežím s deťmi hrať k potoku za humnami,
zvončeky ticho cengajú, ja počujem ich zase, to kravky idú dedinou podvečer domov z paše,
zas nesiem tašku na pleciach a do lavice sadám…
Nie, všetko sú len spomienky – dnes to už márne hľadám.
Čas nás kamsi preč unáša, vpred dívať sa nám velí a kráčať stále s nádejou, hoc´ obzrieť sme sa chceli, domov však v srdci nesieme, je malým kúskom v nás, ním sa každý deň posúva ten odkaz k deťom zas
že boli tu raz kedysi, nechali v svete stopy ľudia nám blízki, predrahí,
že čas ich neutopí,
že žijú v našich spomienkach a stále sú tak s nami,
že odkaz predkov nesieme, že odkazom sme sami a že sa patrí naplniť to dedičstvo ich verne,
že chceme to a zvládneme, to všetci spolu verme.
V pamäti sa mi odznova vynára pieseň domova, z hĺbky času sa vracia, posolstvo predkov nesie k nám, ja ctím si ho a napĺňam,
domov je kotva srdca.
Byť a či mať
V rozprávke to tak začína – raz z Janka stal sa hrdina, čo slávne skutky vykonal a kráľovstvo hneď za to mal…
Čítali ste snáď, premilí, že si ho ľudia vážili? Že šťastný bol aj bez slávy, z chudoby nemal obavy? Kráľovstvo, k tomu princezná – to bola správna odmena, čo si hrdina vyslúžil a potom dlho šťastne žil.
Ten, kto však číta pozorne, pochopí, potom rozhodne – hrdina konal pre slávu a z chudoby mal obavu?
Nie, chcel len dobro vykonať, princeznú chrániť, draka sťať, utierať slzy, tíšiť žiaľ, odohnať bolesť kamsi v diaľ, láskavý bol a srdce mal – preto to všetko vykonal.
K dobru je cesta neľahká, o tom hovorí rozprávka – nie cesta zlatá, strieborná, lež tá kameňmi dláždená,
byť trpezlivý, láskavý, zo zlého nemať obavy, obetavý byť, iným dať, statočne stále pracovať, nepoddávať sa prekážkam hrdinu vedie k víťazstvám.
Rozprávka môže poučiť – chamtivcom nie je dobre byť, zvyčajne na to doplatí kto chce byť ľahko bohatý.
Aj v živote to býva tak – bohatstvo sprvu zastrie zrak, krásne je mať moc, veľký dom, bez práce stať sa hrdinom…
Len hlupák tomu uverí, zlo sa ti škerí od dverí.
Máš veľký dom – v ňom teplo chceš, a kým ho celý upraceš… alebo sluhov zaplatíš? No veríš im, či neveríš? Máš auto, potom chceš mať dva – nádherné, veď si hrdina – treba k ním garáž, benzín tiež, ty na to máš, to dobre vieš. Chceš mať aj koňa, potom dva, k nim stajňu a k nej sluhovia – mamony kruh sa roztočí.
Bohatstvo si ťa zotročí.
Veru, kým nie si bohatý aj číňak sa ti oplatí – botasky doma jedny máš, s úsmevom na svet pozeráš. No keď raz ozaj zbohatneš, na číňak rýchlo zabudneš, botasky krásne nakúpiš, značky si na nich vysvietiš, nech všetci vidia – na to máš, s neúctou na nich pozeráš.
Kúpia si značku? Ty máš na ne – kúpiš diamantmi vykladané. Potom sa bojíš chodiť von, strážcov máš všade za oknom, čo keď ti niekto vezme ich? Bojíš sa, až sa trasie dych.
Nároky rastú, rastie strach, každý chce tvoje prachy, ach, nenávisť rastie, steny všade, susedov nemáš na záhrade, cez plot by nikto nenazrel.
Si sám ako prst, to si chcel?
Sám? Kdeže, o to nemáš strachu, kamarátov máš ako hrachu, že falošní sú – nevadí – bohatstvo všetko nahradí. Zbytočná je tu obava, že ťa bohatstvo spútava. Ty vidíš iba jeden cieľ – to je presne to, čo si chcel.
Kúpiš si všetko, čo len chceš, to myslíš si – kým nezmúdrieš.
Opätovne a naposledy sme dnes zalovili v spomienkovej zásuvke zo súťaže v Podhorí prostredníctvom našich básní.
Zajtra idylka končí, pretože práve dnes uplynie aj predĺžený termín, do ktorého mali znalci Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyšetrovateľovi dodať úplnú pitevnú správu môjho syna Maroška.
Predná Hora, 10.7.2014