Idylka zasa raz končí. Keby boli znalci odovzdali úplnú pitevnú správu môjho syna do dnešného dňa, tento článok by nevznikol.
Neviete si ani predstaviť, aké je hrozné čakať po celé dlhé mesiace, že konečne už bude pomenovaný vinník smrti Vášho dieťaťa. Je to kruté – žiť zo dňa na deň v čakaní. Akoby Vám niekto neustále špáral v rane a znásoboval tým bolesť z nej. Denne znášate následky niečej darebáčiny, pretože celá situácia má pre Vás a Vašu rodinu veľa zlých dopadov.
Čakáte, že už zajtra uplynie lehota na odovzdanie posudku znalcami vyšetrovateľovi – a potom znalci posudok nedodajú a o dva dni si lehotu predĺžia zasa o nejaké ďalšie tri týždne. A znovu. A znovu. A Vy čakáte, bezmocní a zúfalí, plní hnevu, bez reálnej možnosti brániť sa takémuto ich správaniu. Kladiete si oprávnene otázku, akým právom sa k Vám a Vašej rodine spoločnosť takto správa???!
Ja „kopem za obete“ a snažím sa za každým z prípadov pochybení lekárov vidieť človeka, ktorý v dôsledku toho trpí či jeho blízkych, znášajúcich dopady celej situácie namiesto vinníka, ktorý to všetko zapríčinil. Lenže znalci zrejme kdesi na ceste svojej znaleckej činnosti stratili cit pre ľudskosť, odosobnili sa – „majú veľa práce“, tak čo ich je po ľudských osudoch?
Štát činnosť znalcov nijako nelimituje – a obávam sa, že ani nekontroluje.
Ministerstvo spravodlivosti mi poskytlo len informáciu o počte znalcov zapísaných v odvetví Súdne lekárstvo – je ich 43. Uvažujem o dôvodoch nesprístupnenia odpovede na moju otázku, týkajúcu sa znalectva v odvetví Súdne lekárstvo za minulý rok ohľadne
Verím, že si teraz kladiete spolu so mnou otázku aký je dôvod MS SR nesprístupniť tieto údaje. Dokonca si myslím, že Ministerstvo spravodlivosti SR by ich z vlastnej iniciatívy v záujme verejnej informovanosti a kontroly malo uverejňovať formou každoročných štatistík o znaleckej činnosti na svojom websídle. Mám preto vážnu pochybnosť, či vôbec na ministerstve sami majú odpovede na mnou nastolené otázky. A verím, že nie som sama, kto si kladie tieto otázky. Pravdaže, ak naivne neveríte, že znalecká činnosť je dostatočne kontrolovaná ustanoveniami zákona o znalcoch, kde sa uvádza okrem iného, že svoju činnosť majú vykonávať nestranne, účelne, riadne a včas.
Štát neurčuje koľko posudkov môže jeden znalec robiť súbežne, ako dlho môže jeden posudok robiť a popri tom znalci majú aj profesiu, ktorú tiež treba niekedy robiť (resp. viacero pracovných úväzkov, podaktorí znalci dokonca stíhajú byť aj poslancami – ako sa uvádza v denníku Pravda v článku Advokáti von z parlamentu? z 29.7.2014). V odbore Zdravotníctvo a farmácia v odvetví Súdne lekárstvo, ktoré je v centre mojej pozornosti, sú znalcami lekári, ktorí v rámci bežnej lekárskej praxe majú aj rôzne príslužby a hotovosti (nočné a víkendové služby).
Je preto zvláštne, že ten istý štát, ktorý bežnému zamestnancovi chráni jeho zdravie tým, že stanovuje možný počet odpracovaných hodín v mesiaci, vysoko špecializovanú a draho platenú znaleckú činnosť nijako legislatívne nelimituje (táto činnosť v súčasnosti nespadá pod Zákonník práce!) a v priebehu mesiaca môže znalec vykázať neobmedzený počet hodín. Ja si myslím, že je potrebné v tomto štáte šetriť aj zdravie našich znalcov – mali by mať na znaleckú činnosť jednoznačne zavedený limit zarátavaním do celkového pracovného času, ktorý možno mesačne odpracovať, podobne ako je to pri menej náročných činnostiach.
Čo sa týka financií, znalectvo rozhodne nie je činnosťou charitatívnou, či „skorozadarmorobenou“ ako je to bežné pri mnohých odborných prácach v tomto štáte.
Znalec za svoju činnosť dostáva tzv. „znalečné“. Môže byť odmeňovaný časovo, podielovo, paušálne alebo kombináciou týchto spôsobov, ale v súdnom znalectve, na ktoré zameriavam ja pozornosť, ide obvykle o odmenu za znaleckú činnosť, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času.
Odmena znalca je 13, 28 eur na hodinu a k tomu ešte patria už spomenuté ďalšie náhrady – za prevzatie spisu a prvotné oboznámenie s ním 19, 92 eur, tiež účtované paušálne výdavky (za fotokópie, tlač a zviazanie posudkov, stratu času k tomu v hodinách. Za bezodkladné či mimoriadne obtiažne vykonanie úkonu sa tarifa zvyšuje až o 50%. Na výkon znaleckých úkonov znalec dostáva preddavok. Znalec môže realizovať pravidelne odpis výdavkov – a o tom, čo všetko sa dá v tomto štáte odpisovať formou výdavkov, by sa dala napísať samostatná príručka.
Ako vidíme, súdnoznalecká činnosť nie je rozhodne záležitosťou lacnou.
Na mnoho posudkov idú peniaze „zo štátneho“, t. j. skladáme sa na ne z našich daní. Pozornosť si vyžaduje skutočnosť, že ministerstvo neuverejňuje žiadne informácie a štatistiky, týkajúce sa cien súdnoznaleckých posudkov. Veď ide o peniaze štátu, teda nás všetkých. Jednoznačne by tie vynaložené financie a ich účelnosť mal niekto kontrolovať.
Niektoré posudky sú platené súkromne – občanmi, no sociálna vláda by mala sledovať aj to, či tieto služby sú občanom reálne finančne dostupné. Občania sú nútení dať si spraviť posudok znalcovi v závažných životných situáciách – v mnou uvádzanom kontexte ide u ľudí o situácie, kedy niekto poškodil ich vlastné zdravie či zavinil smrť ich blízkeho. Štát by mal predsa byť občanom oporou v takýchto situáciách, veď načo si ho inak zo svojich daní platíme?
To, o čom sa často bežný človek nedozvie, je skutočnosť, že znalec za škodu spôsobenú jeho nepravdivým či nekvalitným posudkom aj zodpovedá. Môže vykonávať znaleckú činnosť, len ak má uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu, ktorá môže vzniknúť v súvislosti s výkonom jeho činnosti, podľa zákona s limitom poistného na jednu poistnú udalosť najmenej vo výške 1 milión korún (t. j. približne 33 333 eur). Ibaže v porovnaní so vzniknutou ujmou táto suma nemusí byť dostatočná.
Znalec zodpovedá aj za prieťahy, ktoré spôsobí v súdnom alebo inom konaní (v ktorom je ustanovený ako znalec) – ibaže správny delikt vzniká až pri prekročení tejto lehoty o viac ako 30 dní.
Dokonca sa v zákone o znalcoch píše tiež, že znalec je povinný prednostne riešiť úlohy zadané súdmi a inými orgánmi verejnej moci. Vyzerá to zdanlivo spravodlivo – že týmto spôsobom štát chráni ľudí pred spôsobovaním prieťahov vo veci zo strany znalcov, no ako Vám pomôže písomné napomenutie znalca, ak kvôli jeho zdržaniu zhotovenia posudku Vy zmeškáte nejakú dôležitú lehotu? Navyše znalci sa s vyšetrovateľmi poznajú (veď spolupracujú často dlhodobo na rôznych prípadoch), takže na predĺžení lehoty sa vždy nejako dohodnú.
Mne napríklad plynie lehota, počas ktorej sa môžem dostať ku vzorkám odňatým z tela môjho dieťaťa pri pitve. Mám na to podľa vyrozumenia MS SR lehotu iba 6 mesiacov, potom už nebudú tieto vzorky uchované. Zároveň však podľa odpovede MS SR na to, aby som sa k vzorkám dostala, však musím mať v ruke úplnú pitevnú správu, ktorú znalci ešte stále vyšetrovateľovi neodovzdali. Nerozumiem tomu, prečo Slovenská republika umožňuje svojou legislatívou likvidovať znalecké dôkazy (vzorky z pitvy) pred úplným skončením veci a požiadala som MS SR o vyjadrenie k tomu. Určite vám dám vedieť, čo napíšu.
Mnoho obetí „lekárskych chybičiek“ o tejto 6-mesačnej lehote ani nevie. Znalci im lehotu môžu pri poskytovaní znaleckého posudku prekročiť. Bez prehľadných štatistík o činnosti znalcov nemá ani ministerstvo prehľad o tom, nakoľko sú tieto lehoty v praxi znalcami dodržiavané. A či tým spôsobom nie sú zo strany Slovenskej republiky porušované práva obetí.
Po zlikvidovaní vzoriek zostáva len znalecký posudok ako „jediná správna vec“. A obete márne často roky či aj desiatky rokov čakajúce na spravodlivosť v slovenskom súdnictve.
Predná Hora, 31.7.2014