Seriál Susedia nesledujem. Nielen preto že skoro ráno vstávam, aby som stihla ešte pred odchodom do práce niečo napísať a tak sledujem akýkoľvek večerný program iba výnimočne, ale aj preto, že tie dva diely Susedov, ktoré som videla, ma nijako neočarili.
Zato moje dcéry ich sledujú pravidelne. Seriál sa im veľmi páči a uprosili nás, aby ho mohli pozerať. Všetky tri. Jazmínka občas na druhý deň niečo zo seriálu predvádza. Má poruchu reči – vývinovú dysfáziu – a hoci si nezapamätá dobre niektoré bežné slová a popletie ich, niektoré nezvyčajné slová a slovné zvraty jej utkvejú v pamäti vynikajúco. Zapáčia sa jej, tak ich potom opakuje a opakuje. Je to zábavné a milé.
Predvčerom Jazmínka nastúpila do školy. Ktovie ako jej to pôjde, mojej malej prváčke, vravela som si v ten prvý deň.
A dnes, keď som sa večer vrátila domov z práce, Kristínka ma vítala už medzi dverami. „Mami, vieš čo Jazmína dnes v škole vyviedla?“ opýtala sa ma. Zamrazilo ma, podľa natešeného Kristíninho výrazu to musel byť pekný „prúser“.
Položila som na zem tašku s knihami z knižnice a tašku s chlebom som podala manželovi, aby ju zobral do kuchyne. Maroško, náš malý zvedavý autista, sa rýchlo vybral za ním, zdravou rúčkou sa z tašky snažil vytiahnuť maslo. Úspešne, nadšene sa s ním prešmykol do obývačky na gauč, kde si spokojne húkal. Tak, teraz už sa moja reakcia na počuté nedala odkladať.
Zhlboka som sa nadýchla.
„Nie, skutočne neviem čo také strašné mohla vyviesť“ povedala som mrazivo.
„Daj mame pokoj, teraz ide domov“ napomenul dcéru z kuchyne manžel. No, tak to už hrozí naozaj poriadnym malérom.
„Teda, nie v škole, ale v družine“ upresnila Kristínka informáciu (naše deti musia chodiť do družiny, pretože do školy dochádzajú autobusom a ten u nás v horách nechodí každú chvíľu). „Mami, ona dnes v tej družine nepočúvala, nechcela prestať kresliť obrázok na výkres, keď už vychovávateľka kázala odložiť pastelky“ nedala sa odradiť dcéra od robenia dobrých skutkov.
„Naozaj, mami,“ pridala sa Svetlanka „ nechcela dať pastelky a plakala.Keď jej tie pastelky vychovávateľka vzala, povedala jej Jazmínka, že má silikónové prsia. A keď jej pohrozila vychovávateľka, že na ňu zavolá výchovnú poradkyňu, tak Jazmínka povedala, že aj tá výchovná poradkyňa má silikónové prsia.“
„Čože? To odkiaľ na to došla, na takú hlúposť?“opýtala som sa nechápavo.
„To sú včerajší Susedia, mami, tam predsa hovorili o silikónových prsiach“ uviedli ma do obrazu dcéry. „Vychovávateľka jej chcela dať poznámku.“
Uff, toto sa mi fakt nesníva? Tretí deň v škole a takýto trapas? Ach, naše Dráčatko. Pretrela som si rukou čelo.
„Ešte len začal školský rok a už máš poznámku, Jazmínka?“ opýtala som sa nešťastne.
„Ale nie, mami, nemá,“ snažila sa Svetlanka upokojiť atmosféru „chcela jej ju dať, no potom jej ju nedala.“
Po večeri som sa k téme vrátila. S Jazmínkou sme si vysvetlili, že bol hlúpy nápad povedať také niečo pani vychovávateľke, že pani vychovávateľka teraz určite plače a že aj ja by som plakala, keby mne povedala niečo také škaredé. Prisvedčila, že ona by určite tiež plakala keby niekto tvrdil že má silikónové prsia a tak sme sa splavne dohodli na tom, že sa zajtra pôjde pani vychovávateľke ospravedlniť. Sama. A slušne.
Pre istotu sme si vyskúšali, ako to spraví. Pôvodnú jej verziu „prepáčte, pani vychovateľka, že som to povedala, tak sa nehnevajte, už je dobre?, tak ti dík“ sme prepracovali na „je mi to naozaj ľúto, pani vychovávateľka, už to nikdy nespravím“.
Na druhý deň večer som hneď medzi dverami zisťovala, či Jazmínka dodržala dohodu a ospravedlnila sa. S radostným úsmevom mi prisvedčila „áno, mami.“ Vydýchla som si, moje zlaté rozumné dieťa.
„Mami, radšej si sadni v kuchyni a potom ti povieme ako sa os-pra-vedl-nila“ stupňovala dej
Kristínka. „Svetlana bola so spolužiačkou pri zborovni a tak to celé počula.“
„Hej, mami, naozaj“ zaševelila Svetlanka tak smutne, že sa mi chcelo zvaliť už rovno pri dverách bytu a nekráčať do žiadnej kuchyne.
Vysvitlo, že Jazmínka zašla cez prestávku k zborovni, tam sa pani vychovávateľke skutočne ospravedlnila a správnym spôsobom. Ibaže keď pani vychovávateľka na jej ospravedlnenie skepticky odpovedala, že ona už aj tak do smrti nebude dobrá, rozhodla sa iniciatívne celú vec vylepšiť ešte aj ospravedlnením sa výchovnej poradkyni. Tú ale vôbec nepoznala. Na chodbe uvidela stáť pani učiteľku, ktorá mala dozor a s hlasným krikom sa rozbehla k nej. „Pani učiteľka, pani učiteľka, dobrý deň, ako sa voláte?“
Pani učiteľka sa rozosmiala a povedala jej svoje meno, na čo Jazmínka vyhlásila sklamane „aha, tak vy nie ste výchovná poradkyňa, tá čo má silikónové prsia?“
No čo k tomu dodať?
P. S.: Tak toto je ďalší z príbehov našej rodiny, napísaných pred 7 rokmi.
Predná Hora, 15.8.2014