Dnes si poskytneme návod ako môžete doraziť slovenskú nemocnicu, ak ste jej riaditeľom.
Je to úplne jednoduché. A vcelku rýchle. Najmä pokiaľ sa výber reprezentantov na vedúce posty na Slovensku riadi často princípom „rodnej strany“, v ktorej členstvo je zárukou všestranného uplatnenia sa v riadiacej funkcii. Chýbajúce manažérske, komunikačné a osobnostné kompetencie často u seba nevidí len samotný „vodca“ zariadenia. A samozrejme ministerstvo zdravotníctva.
Najťažší je vždy začiatok. Takže je dôležité, aby sa do čela nemocnice postavil riaditeľ s čo najnižšou emočnou a sociálnou inteligenciou, t. j. s arogantným správaním, deficitnou komunikáciou a nízkou empatiou. O zdravotníckych problémoch a procesoch toho veľa nevie, ale veď načo?
Potom sú možnosti dve – buď sa takýto riaditeľ pustí do „zmeny a pozdvihnutia nemocnice“ alebo sa do nej nepustí. Vyjde to na jedno. Výsledky zariadenia sa zhoršujú nielen v priamych aj laikovi zjavných ukazovateľoch ako sú rastúce dlhy nemocnice (hlavne neuhrádzanie odvodov do Sociálnej poisťovne je jednoduchým riešením), ale aj v ukazovateľoch nepriamych, ktoré si všimne sprvu len bystrý pozorovateľ. Tie sa prejavujú v tom, že sa zhoršuje odbornosť zariadenia a jeho vonkajší obraz v očiach odbornej aj laickej verejnosti. Dobrí odborníci z neho postupne utekajú, na ich miesta prichádzajú nie odborníci z Ukrajiny a iných krajín, ale neodborníci zo Slovenska (zbiera sa problémová zostava zamestnancov). Prijímanie nových pracovníkov sa v takej nemocnici postupne mení od výberu vhodného človeka z palety rôznych uchádzačov na situáciu „berieme toho, kto príde, len nech niekto príde“. A podľa toho to aj potom ďalej vyzerá.
Ak predtým riaditeľ nemocnice mal ešte nejakú reálnu možnosť veci meniť v rukách, veľmi rýchlo o ňu prichádza. Jeho najväčšou nočnou morou nie je rastúce zadlžovanie zariadenia – to už je dnes bežnou súčasťou folklóru slovenského zdravotníctva, typického aj pre šikovných riaditeľov (však prečo by oni platili, keď ostatných oddlžia?!). Hrôzu mu naháňa skôr predstava, že by niekto odišiel – kde by zohnal náhradu?
Pre mňa ako manažéra je veľmi dôležitá situácia generačnej spolupráce pre „perspektívu zariadenia“ – t. j. v každej organizácii by mali byť zamestnanci „starí“, kmeňoví, odovzdávajúci skúsenosti tým „novým“, mladým a tak si firma tvorí svoj základný pracovný tím. Ak je tím „len starý“ alebo „len mladý“, nesvedčí to o schopnosti perspektívnej optiky manažmentu – ľudovo povedané „riaditeľ si nevidí ďalej od nosa“. Ani o kvalite zariadenia.
Prestarnutý a rôzne problémový personál nemocnice dáva dobrý základ na vytvorenie „kvality zariadenia“. Kopia sa chyby, o ktorých sa „nič nevie“ a „nie sú“. Namiesto pomenovania chýb a komunikácie o nich, aby sme dokázali spraviť nápravu veci, sa chyby zametajú pod koberec. Šušká sa o nich v nemocnici, ale nie sú pomenované otvorene na odborných poradách, nerealizujú sa cielené vzdelávania na predchádzanie takejto chyby v budúcnosti.
Ľudia so zlou skúsenosťou ju odovzdávajú svojim známym a tak prispievajú k verejnému poznaniu, že „tam neradno ísť“. Mnoho ľudí si začína vybavovať hospitalizácie mimo svoj rajón, smerujú v prípade zdravotných problémov do iných zariadení. Keby som bola ministerkou zdravotníctva, určite by ma zaujímalo koľko pacientov chodí k dotyčnému lekárovi či do konkrétneho zariadenia z oblastí mimo jeho regiónu – lebo to vypovedá aj o „dobrom obraze v očiach verejnosti“, o „vyhľadávanosti“.
A samozrejme – prehlbuje sa rozpor medzi tým „ako sa vidíme“ a „ako nás vidia iní“. Potemkinovské úspechy maľované vlastnou ružovou optikou (možno ovplyvnené aj manažérskou neschopnosťou adekvátne riešiť existujúce riziká zariadenia) sa čoraz viac rozchádzajú nielen s vonkajším obrazom zariadenia, ale aj s realitou.
Ešte horšie je to v komunikácii takejto nemocnice navonok. V prípade pochybenia sa stáva najhorším nepriateľom nemocnice nie chyba ako problém, ktorý potrebujú systémovo odstrániť vo svojej činnosti, ale pacient otvorene hovoriaci o chybe.
Veru, komunikáciu slovenských nemocníc s pacientmi je ťažko možné nazvať komunikáciou. A v prípade chyby zdravotníkov to platí dvojnásobne. Včasného priznania si chyby a ospravedlnenia sa určite nedočkáte. Najhoršie je, že na svoju zlú komunikáciu s pacientmi doplácajú predovšetkým nemocnice samotné – čo si ich manažment v dôsledku svojej komunikačnej negramotnosti neuvedomuje. Adekvátna komunikácia v prípade chyby môže znížiť počet reálne riešených sťažností aj ich dôsledkov.
Ja osobne by som určite nenaštvávala ešte viac človeka ktorý sa na mňa chce sťažovať. Nuž ale ľudia sme rôzni, však?
Predná Hora, 4.9.2014