Spomínate si na príbeh o Jankovi a Marienke, ktorí v lese zbierali jahody a zistili odrazu, že nie sú na žiadnej ceste? Že cesta pod nohami sa im nevedno kedy stratila? Presne takto prichádza poznanie, že sme zišli z cesty pri budovaní spoločnosti a že zrejme ani žiadnej cesty pod našimi nohami niet.
Kedy prichádza poznanie?
Pri výroku ministerky, ktorá verejne vyhlási že nevie čo bude s dôchodkovým systémom za 20 rokov. Pri pravidelne povolebne zásadne menených prioritách štátu. Pri našom zadlžovaní sa, aby sme mohli „požičiavať“ ďalším a ďalším zadĺženým krajinám. Pri rozpore slov a činov tých pri moci – počnúc falošne sľubovaným znovuznížením DPH, cez falošne sľubovanú neprítomnosť NATO u nás až po kroky, hlboko a zásadne dlhodobo ovplyvňujúce život nás všetkých.
Zrazu si človek uvedomí, že niet žiadnej zmysluplnej cesty, ktorou by sme kráčali k lepšiemu životu v tejto spoločnosti. A že niet žiadnych systematických krokov, ktoré by nás k nej viedli. Chýba celospoločenská dohoda či aspoň otvorená diskusia o nej.
Ako hľadať cestu?
Janko a Marienka sa v spomenutom príbehu aspoň snažili svoju správnu cestu nájsť. Zbytočne sa však obzerali okolo seba, cestu nikde nevideli. Zbytočne pobiehali lesom v márnej nádeji, že ju nájdu.
Na Slovensku je „pobiehačov“ málo a ich hlasy nepočuť v oslavnej óde o našich súčasných skoroúspechoch. My sme predsa úžasný tiger Európy, s vysokou produktivitou práce tej malej skupiny občanov, ktorá u nás pracuje a podľa štatistík aj s rastúcou životnou úrovňou, bez podstatného zvyšovania cien. Hotový raj na Zemi – aj učitelia dostanú 100-eurové vianočné odmeny (ak sú len trojčlenná rodina, môžu si za ne pod stromček pre každého v rodine kúpiť po vetrovke v číňaku, na snehule im už nezvýši – horšie je to, ak majú doma deti dve či tri, potom by si mali v číňaku kúpiť všetci na Vianoce len po nejakej lacnej mikine).
Hodne ľudí vidí slabo (a myslí ešte slabšie), takže nie je problém vydávať pobiehačov hľadajúcich cestu za vlkov, ktorých by sme sa v tom lepšom prípade mali báť, v tom horšom prípade ich strieľať.
V rozprávke Janko a Marienka uvideli v diaľke v tme svetlo a vybrali sa k nemu. Nezabudnime ale, že tým svetielkom bol dom ježibaby, ktorá ich chcela zjesť. My máme cestu určovanú, nalinkovanú odkiaľsi a mám obavu, že tiež uvidíme na jej konci perníkovú chalúpku.
P. S.: Ospravedlňujem sa, učitelia, z tej 100 € odmeny vám odrátajú dane a odvody, takže kúpite v číňaku vetrovku len dieťaťu a vám zvýši len tú lacnú mikinu.
Predná Hora, 6.11.2014