Lekári hovoria v súvislosti s pochybeniami, ktoré majú drastický dopad na život ich pacientov a ich rodín, ako o svojom „práve robiť chyby“. Pokladám to za morálnu otrlosť a neschopnosť empatie s pacientom.
Korektívna skúsenosť je veľmi osožná vec. Myslím si, že na získanie náhľadu by mnohým lekárom určite pomohlo, ak by v nemocnici nejaká neschopná lekárka zabila ich vlastné dieťa. Rada by som potom videla ako by rozprávali o tom, že „všetci máme právo robiť chyby“. A či by povedali, že kolegyňa len „spravila chybu“ a snažili by sa ju kryť. Respektíve ako rýchlo by vyšetrovali policajti prípad, v ktorom by lekárka zamordovala dieťa nejakého policajta či prokurátora.
To, čo spravili v revúckej nemocnici môjmu dieťaťu bola nielen totálna odborná neschopnosť, ale aj totálna bezohľadnosť. Záchranári signalizovali už cestou do nemocnice potrebu ARO, napriek tomu Maroška ponechala lekárka len na detskom oddelení, kde na neho ani nemala poriadne čas a pár hodín ho v zhoršujúcom sa stave navyše ani nevidela. Vykašľala sa na môjho syna. Zabila ho a zničila život mojej rodine. Divíte sa, že ju nenávidím za to všetko zlo, ktoré spôsobila?
A pritom v rámci slovenskej spravodlivosti takú osobu nesmiem ani nazvať vrahyňou môjho dieťaťa, pretože by som „porušila práva tej chuderky páchateľky“. Z môjho pohľadu si taká osoba zaslúži trest trojnásobný – pretože šlo o život človeka, o život dieťaťa a o dieťa s postihnutím. Zdá sa vám potom nepochopiteľné, že som natoľko plná hnevu až mám niekedy pocit že by som zapálila stenu, keby som sa jej dotkla?
Vyšetrovanie prípadu sa neskutočne vlečie. Znovu a znovu si preto kladiem otázku, prečo sa štát správa lepšie k tým nezodpovedným a nečestným ako k zodpovedne žijúcim a pracujúcim ľuďom? Prečo darebákov chráni a bezohľadne necháva obete trpieť?
Začínam plne chápať tých, ktorí berú spravodlivosť do svojich rúk. Ak takto orgány činné v trestnom konaní a súdy pristupujú k obetiam obvykle, je to hanba. Hanba neschopnej polície, neschopnej justície, neschopného a nečestného štátu.
Dnes by Maroško mal meniny. Môj synček, veľmi mi chýbaš. Spomínam si na Tvoj úsmev, na tú poslednú nedeľu pred Tvojim odchodom na operáciu do Banskej Bystrice. Tak som sa o Teba bála. Prišiel si v poriadku. Taká som bola šťastná.
Ľúbim Ťa, Maroško a za žiadnu cenu nedovolím aby Tvoja smrť zostala nepotrestaná.
11.11. 2014, Predná Hora