Dôchodkový systém sa nám – no slušne povedané – „kazí“. To, čo fungovalo desaťročia, postupne od roku 1989 stráca význam a čoraz viac znevýhodňuje tých do systému poctivo platiacich.
Prvú kapitolu „kazítok v dôchodkovom systéme“ tvoria nespravodlivo nadeľované dôchodky ľuďom, ktorí do systému vkladali málo alebo nič. Solidaritu s ľuďmi, ktorí nemôžu pracovať kvôli svojmu závažnému zdravotnému stavu, pokladám za samozrejmosť. Ale náš dôchodkový systém dotuje aj špekulatívnych invalidov. Posudzovanie invalidity by naozaj malo byť prísnejšie.
Rovnako dotujeme i rôznych špekulantov – živnostníkov, platiacich do dôchodkového systému po celé roky bez hanby iba minimálne odvody a teraz natŕčajúcich ruku, aby sme sa im na dôchodok poskladali. Je ich slušná kôpka – patrilo sa spraviť medzi nimi rozdiel, ja by som im dôchodok dorovnávala len v prípade, ak nemajú žiadny majetok oni ani ich rodinní príslušníci (napríklad deti, ktoré by im nízky dôchodok mohli vylepšiť), t. j. tie odvody neplatili skutočne kvôli nedostatočnému príjmu.
Inak sa podvodov a podvodníkov nikdy nezbavíme, ak voči nim nezačneme konať rázne.
Druhou kapitolou „kazítok v dôchodkovom systéme“ sú výsluhové dôchodky. Úprimne, kto z vás nemá pocit, že by si výsluhový dôchodok zaslúžil? Je nespravodlivé od štátu umožniť výsluhový dôchodok vojakom a policajtom v 42 rokoch, a neposkytnúť ho aj iným profesiám (napríklad z titulu vysokej psychickej záťaže a rizika vyhorenia u zdravotníkov či u učiteľov, alebo z titulu možného ohrozenia zdravia pracovníkov rôznych chemických prevádzok, šičkám, lesným robotníkom či iným profesiám v dôsledku fyzicky vyčerpávajúcej práce, a podobne).
Tretím a jednoznačne obrovským „kazítkom dôchodkového systému“ sú neplatiči, ktorí napriek tomu dostávajú dôchodky.
Ak majiteľ – zamestnávateľ ťaží roky z práce svojich zamestnancov a neplatí za nich odvody do Sociálnej poisťovne, tak túto situáciu mal štát už dávno riešiť tým, že za každý dlh už pri jeho minimálnej výške vyvodí priamu zodpovednosť. Po neuhradení prvých povinných odvodov sa v ďalšom mesiaci dlžník vyzve na ich úhradu a následne sa mu exekuuje majetok, kým ešte nejaký má. Za dlhy by mal ručiť celým rodinným majetkom, t. j. nepomohli by špekulatívne prepisy na manželku, trojročného synka či psíka Alberta. Ak dlžník – podnikateľ neuhradí do ďalších 30 dní vzniknutý dlh, zo zákona by mal ísť do konkurzu a s podnikaním končiť. Ďalšie „podnikanie“ nebude môcť začať v priebehu 5 rokov, rovnako by nemohol zastávať v tej dobe žiadnu funkciu ani v politickej oblasti, ani štátnej správe. Verím, že takto nastavený systém by neplatenie poistných odvodov znížil.
Samostatnou kapitolou „dôchodkových kazítok“ sú u nás neplatiči – zdravotnícke zariadenia. Popri tých štátnych ide i o neziskovky – a ak sa niekto bude chcieť poskladať na riešenie ich dlhov, je to bohapusté okrádanie občanov, nech sa na ich dlhy skladajú ich majitelia, prípadne aj ich dozorné a správne rady. Voči týmto dlžníkom poistných odvodov som podala podnet – nielenže preukázateľne spôsobujú škody veľkého rozsahu, ale podľa môjho názoru aj ohrozujú verejný záujem, akým dôchodkový systém a jeho funkčnosť nesporne sú, tým tiež môžu spôsobiť až stav verejného ohrozenia. Pretože ak sa znefunkční dôchodkový systém v dôsledku chýbajúcich financií kvôli neplatičom, doplatí na to množstvo slušných slovenských občanov. Že by tento systém mohol skolabovať v nie až tak dlhej dobe, o tom sa už šíria informácie médiami, ako vinník sa – pravdaže – uvádza starnúca populácia a nie rôzni gauneri, systém zneužívajúci.
A predstavte si – ako som už uviedla v jednom z mojich článkov na blogu – dlhujúce nemocnice tvrdili, že na poistné odvody nemali, pretože peniaze dali na zaistenie zdravotnej starostlivosti – zdravotnícky materiál, energie a platy, takže im už nič nezvýšilo.
Vzhľadom na moje pochybnosti o kvalite vyšetrovania (ktoré sa nezaoberalo tým, či tie výdavky na zdravotnú starostlivosť sú realizované nevyhnutne) teraz oslovujem kompetentné orgány, aby celé to vyšetrovanie preverili. Veď uznajte, je riadne škaredý príbeh, ak neplatím odvody, lebo nemám z čoho, pretože peniaze rozflákam na odmeny a ďalšie nenárokovateľné zložky mzdy, či na predražené CT prístroje a ďalšie nevyhnutné položky.
Ďalšie z kazítok dôchodkového systému je aj nastavenie „solidarity“. Cieľom vlády by nemalo byť dávať iným čoraz viac z toho, čo si na dôchodok vkladáme, ale zaistenie takým miezd na Slovensku, z ktorých by každý pracujúci slušný dôchodok nadobudol. Je hanba štátu, ak svoju stratégiu úspechu stavia na platoch doslova ožobračujúcich ľudí, ktorí poctivo pracujú.
Hlavou mi tiež víri otázka – v akej výške budú mať príjem tí dôchodcovia, ktorí neodpracovali počas svojho života vôbec nič? Nemyslím tým naozaj ťažko chorých ľudí, invalidov, ale ľudí tzv. dlhodobo nezamestnaných. Čo oni dostanú od štátu – takú istú sumu ako ľudia, ktorí odpracovali 30 rokov a viac – ibaže sa to nazve sociálnou dávkou, keďže nemajú nárok na dôchodok? Veď každý občan má garantované životné minimum, nie? Takže ak minimálny dôchodok má byť cca 260 eur, aké je životné minimum ?
Namieste je tiež otázka, či je spravodlivé, ak človek, ktorý neodpracuje nič a človek, ktorý odpracuje 29 rokov, budú mať príjem od štátu rovnaký?!
P. S.:
Ja by som sa – na rozdiel od premiéra Fica – hanbila vyliezť do televízie s vyjadrením, že dám ľuďom po 30 rokoch poctivej práce minimálny dôchodok dajakých 260 eur. Vážne si myslíte, že z neho nejaký dôchodca slušne vyžije? Dokedy chcete, ľudia, tomuto štátu takéto zlodejiny trpieť?
E.K.I. Predná Hora, 20.5.2015