Predstavte si, že aj do tretice mal Fico pravdu. Že v čom? Už v roku 2006 vyhlásil, že tento štát nie je právny. To isté vyjadrenie poskytol mediálne (v relácii RTVS) aj v roku 2013.
Svoj výrok, že „Slovensko nie je právny štát“ premiér Fico aj náležite vysvetlil – človek, ktorý má vážne právne ťažkosti sa dostáva na Slovensku do obrovských problémov. Ľudia s vyšším príjmom podľa neho dostávajú na súdoch viac spravodlivosti, pretože si vedia zaplatiť lepších advokátov.
Uviedol príklad, že s vymáhaním práva je to ako so slobodou pohybu – ak máte príjem ledva na cestu do okresného mesta na nákup základných potravín, tak je vám sloboda pohybu cez otvorené hranice nanič. Je to naozaj pekný a výstižný príklad, čo poviete? Na to, aby sa ľudia domohli práva, musia mať peniaze – a pokiaľ nebude na Slovensku životná úroveň porovnateľná s krajinami západnej Európy, tak tu nemožno hovoriť o štandardnom právnom štáte.
Premiér Fico má v tejto veci určite pravdu. Mnohí to môžeme potvrdiť z vlastnej skúsenosti.
Ja s premiérom Ficom plne súhlasím nielen čo sa týka tej reálnej nevyužiteľnosti slobody pohybu pre mňa a moju rodinu, ale aj tej (ne)právnosti Slovenskej republiky. Mám s tým veľmi smutnú skúsenosť. V prípade zabitia môjho syna, čo je potvrdené vyšetrovaním Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aj tromi znaleckými posudkami, som zo strany tohto štátu nedostala žiadnu pomoc.
Nemám peniaze na právnikov – môj manžel syna opatroval a zostal nielen bez práce, ale i bez akéhokoľvek príjmu, podľa tohto štátu nám všetkým spolu s tromi študujúcimi dcérami postačí môj plat.
Neviem sa účinne brániť – a kým páchateľovi poskytuje štát všemožné práva, aby sa mohol účinne brániť – mne ako obeti tento štát neposkytol žiadnu pomoc a mám byť v súdnom riešení prípadu zabitia môjho syna iba pasívnym svedkom diania.
Dokonca na prvom a doteraz jedinom pojednávaní – na rozdiel od dvoch cudzích divákov – ma sudca poslal s manželom von z miestnosti, kým páchateľka vypovedala. Ja som chcela a potrebovala byť pri výpovedi páchateľky. Ale ako som sa tomu mala brániť?
Ako sa môžem v tejto situácii celkovo účinne brániť ja sama ako obeť – ako môžem účinne brániť svoje dieťa, aby jeho smrť nezostala reálne nepotrestaná? Hoci lekárka moje dieťa zabila závažnejším spôsobom zabitia (je to uvedené v trestnom rozkaze), vinníčku by chceli vykrútiť z celej veci podmienečným 4,5-ročným trestom a zákazom činnosti na tri roky (podotýkam, že ide o osobu, ktorá už celé desiatky rokov pracuje nad dôchodkovým vekom). To by predsa nebol žiadny trest a pokladám taký rozsudkový scenár za výsmech tejto spoločnosti môjmu mŕtvemu synovi i mne. Keby som taký trest strpela, boli by sme – ja a môj syn – dvojnásobnou obeťou tejto spoločnosti. Jednou už sme tým, že Maroško prišiel o život bolestným spôsobom, pretože tento štát umožňuje za naše zdravotné odvody „poskytovať zdravotnú starostlivosť“ neodborne. Druhýkrát by sme sa stali obeťou, ak by som takýto pochybný rozsudok akceptovala.
Maroško by mal budúci týždeň 16 rokov. Nedožil sa ani 15 rokov, pretože ho jedna lekárka svojim neodborným postupom zabila.
Rozhodla som sa, že je jedna vec, ako sa vyrovná s vinníčkou tento štát a druhá vec je, že ja trvám na spravodlivom treste. Pre môjho mŕtveho syna a i pre moje tri dcéry. Bez dôvery k svetu sa nedá žiť. Nemožno veriť v dobro, ak nie je zlo potrestané.
Ale vráťme sa k múdrym slovám premiéra. A opäť si niečo zacitujme. Spravodlivosti sa podľa neho nebudeme môcť všetci dobrať dovtedy, „kým nebudeme mať na Slovensku životnú úroveň primeranú krajinám západnej Európy“.
No to by sme sa načakali, nie?
Premiér má pravdu – Slovensko ani ja nepokladám za právny štát. Ibaže kým ja môžem na jeho pravdivé slová prikývnuť, že to tak v tomto štáte je, on ako premiér tohto neprávneho štátu už mal dávno konať – aby sme vymožiteľnosť práva mali všetci.
Aby sme nezostávali bez spravodlivosti.
Aby sme nemuseli spravodlivosť brať do vlastných rúk.
E. K. I. Predná Hora, 11.7.2015