Rada čítam, ako som to už spomenula v ktoromsi z mojich blogov. Naozaj rada. Moje top oddávna boli Dostojevského Ponižonnyje i oskarbľonnyje (Ponížení a urazení), Kniha o živote a smrti od Muntheho a všetky knihy od Stanislava Vodičku.
Už veľmi, veľmi dlho je jednou z mojich srdcoviek i kniha (vlastne dve knihy) od Frýbovej – POLDA a POLDA A JEHO SOUDCE, ktoré pojednávajú o darebáčinách a darebákoch po roku 1989 a o braní spravodlivosti do svojich rúk. Hrdinom je policajt, ktorý nespokojný so skorumpovanou justíciou v spoločnosti sám prevezme zodpovednosť za potrestanie zopár gaunerov v Česku. Dielo je – pravdaže – fiktívne, poukazuje však na smutnú realitu, takže až na zopár výnimiek sa na policajtov pri hľadaní spravodlivosti ani na Slovensku radšej nespoliehajte.
A pred mesiacom som objavila ďalšiu knihu, ktorá sa mi zapáčila – volá sa Zberateľ detí. Popisuje prípad pedofila – vraha detí, čo je hodne silná téma i na Slovensku, tolerantnom a ústretovom ku páchateľom trestných činov všetkého druhu. Mimoriadne sa mi páčil jej záver – otec jednej z obetí vrahovi na súdnom pojednávaní rozstrieľal tvár. Rozstrieľal mu tvár… Rozstrieľal mu tvár… Rozstrieľal mu tvár…
Nikdy som nebola agresívnym človekom, nepodporovala som násilie. Teraz som presvedčená, že každý vrah dieťaťa si zaslúži práve takýto trest.
E. K. I. Predná Hora, 16.7.2015