Ak budujeme akýkoľvek most, musí mať stanovenú nosnosť. Po jej prekročení hrozí riziko pádu. Ja si myslím, že určitú realisticky stanovenú nosnosť musí mať stanovenú aj solidárny systém. Práve o tom dnes pouvažujme.
Samotný termín „solidárny systém“ je potom zavádzajúci, pretože solidarita by nemala byť nekonečné jednostranné dávanie či jednostranné branie. Pokladám za samozrejmé dávať ľuďom s postihnutím či vážne chorým, ale nevidím dôvod celoživotne podporovať ľudí len kvôli tomu, že nepracujú.
Nosnosť solidárneho systému spočíva v množstve vkladaného (tých, ktorí ho financujú) i braného (tých, ktorí z neho čerpajú). Vráťme sa teraz k obrazu mostu, ktorý sme si načrtli v úvode.
Ak sa na most postaví priveľa ľudí, viac ako dokáže uniesť, jednoducho spadne. Ale nosnosť mostu nemôže znamenať len to, koľko musíme dávať, aby sme utiahli všetkých, čo sa na most chcú vyštverať. Už teraz nespravodlivo nastavený slovenský solidárny systém vyvoláva pnutie. Ak nám starne populácia, potom potrebujeme mať jasno, ako dlho starnutie dokážeme zvládať pri udržaní súčasných dôchodkových pravidiel pre poctivo vkladajúcich – inak to už nie je dôchodkový systém, ale pyramídová hra.
Rovnako si potrebujeme ujasniť možné počty zo solidárneho systému berúcich a rozsah toho, čo si môžu vziať. Ak poskytujeme rôzne podpory a príspevky pre nepracujúce rodiny, potom sa pre pracujúce rodiny pri určitom príjme blízkom hranici „všetkého dávaného“ jednoducho pracovať neoplatí. Štát sa snaží znejasniť túto hranicu pre občanov napríklad tým, že nesystémovo poskytuje rôzne úľavy aj pracujúcim s nízkou mzdou (napríklad neplatenie zdravotných odvodov).
Nosnosť mostu zároveň podľa môjho názoru znamená aj to, koľko unesieme dávať, pretože to nie je len o dobrej vôli, ale aj o naplnení vlastných potrieb na primeranej úrovni. Dávať jednoducho môže ten, kto sám má dosť. Ak človek dosť sám pre vlastnú rodinu nemá, dlhodobo dávať nemôže. To je ďalšie pnutie, ktoré v slovenskom solidárnom systéme existuje.
V takto nespravodlivo nastavenom systéme sa stáva, že ľudia, ktorí sa snažia, vzdelávajú sa a poctivo pracujú, sú na tom v skutočnosti horšie ako tí, ktorí nerobia nič a len využívajú všetky možné podpory a pomoci. Pre spravodlivejšie riešenie by sa štát mal pozerať nielen na celkový mesačný príjem rodín, ale aj na ich reálne nutné výdavky (napríklad na cestu do práce, na denné cestovné študujúcim deťom do školy, či náklady na štúdium deťom na VŠ, náklady pracujúcich vzdelaných rodičov na povinné celoživotné vzdelávanie a podobne).
Je to jednoducho ako v tom príbehu o kráľovi, ktorý dal spraviť krásnu posteľ podľa priemerného občana svojej krajiny. Každý človek v jeho krajine sa v tej posteli mal spravodlivo vyspať jednu noc. Ibaže ak bol kratší ako posteľ, tak ho na jej rozmer natiahli a ak bol dlhší, tak ho mečom skrátili.
A na ten prinajmenšom pnúci most nám teraz pribúda ďalšie veľké bremeno – migranti. A to i v prípade, ak by prišli sem, i v prípade, ak ich budeme financovať kdekoľvek.
Ak teraz budeme prijímať migrantov, ktorí si chcú ekonomicky prilepšiť, potom si povedzme, z čoho chcú žiť ich početné rodiny s desiatimi či viacerými deťmi. Podľa médií budú tí ľudia robiť nekvalifikovanú, slabo platenú prácu, ktorú tu údajne nikto robiť nechce (žiaľ, ja si myslím, že je to nie o neochote, ale aj o chýbajúcej doprave v mnohých disparitných regiónoch na Slovensku, skutočne poznám mnoho ľudí, ktorí živoria dokonca z príjmu z „dobrovoľníckej činnosti“ či vysokoškolákov „na absolventskej praxi“).
Ak majú migranti robiť tú nekvalifikovanú prácu, tak potom nech mi naši ekonomickí experti vysvetlia akým činom z tej minimálnej mzdy nadobudnú lepší život, za ktorým sem idú? Z čoho dokážu živiť tu svoje početné rodiny, alebo údajne posielať domov peniaze svojim početným rodinám.
Je potrebné povedať pravdivo, že v zmysle práva na rodinný život by migranti mali právo pritiahnuť za sebou svoje rodiny – rodičov a deti. Takže stačí, aby sem prišiel jeden migrant s manželkou a povedzme skromne – len 5 deťmi. Potom za obomi manželmi môžu prísť ich rodičia, následne za nimi priputovať všetky ich ďalšie deti – a samozrejme s nimi ich rodiny. Jednoducho teraz ani nie je reálne možné odhadnúť, koľko ľudí by sa nám sem v priebehu pár rokov navláčilo len pri sto rodinách, ktoré by sme prijali. A pri tisíckach migrantov by to bolo podľa môjho názoru nad reálne možnosti nosnosti solidárneho systému u nás veľmi rýchlo.
Ja osobne si myslím, že je potrebné otvorene a pravdivo hovoriť o tom, akou záťažou sa títo ľudia stanú pre sociálny systém na Slovensku, ak ich naozaj nútene prijmeme. Predstava „jedna rodina do jednej farnosti“ je hodne naivná a voči ostatným spoluobčanom nezodpovedná, pretože nepredpokladám, že ich tie farnosti budú živiť a celoživotne financovať všetky ich náklady.
Koľko ich teda reálne dokážeme prijať bez toho, aby nám začali kvôli nim zvyšovať dane, ako to už teraz plánujú vo Fínsku? Z čoho sa bude uberať, aby sme ich život „vylepšili“ a netrpeli chudobou (ako my)? Ja skutočne nechcem počúvať argumenty, ako biedne žijú ľudia v Afrike a z akého príjmu – azda som to zavinila ja a moja rodina, ak na nich mám teraz doplácať? Ja sama, hoci odborne po celý život pracujem, si niekedy musím peniaze požičať na úplne najzákladnejšie výdavky pre rodinu – na cestu do práce, či na cestu deťom do školy. A tak sa pýtam – za akú cenu sa migranti chcú mať lepšie – za akúkoľvek, na úkor nás? O akej ich morálke to svedčí?
Rovnako je potrebné hovoriť otvorene aj o tom, že migranti by vraj mali garantované právo na primerané bývanie a na prácu – azda by sme sa stali druhoradými občanmi vo vlastnej krajine?
E.K. I. Predná Hora, 15.9.2015