Premiér Fico diskutoval online na Pluske.
Keďže môj článok píšem v sobotňajších veľmi skorých ranných hodinách cestou v autobuse z Banskej Bystrice do Bratislavy a dopisujem ho po návrate v nedeľu večer –
uvediem radšej dátum tej online diskusie – 25.2.016 (štvrtok), na www.pluska.sk/spravy – Plus JEDEN DEŇ na Facebooku s pútavým názvom Premiér Fico poodhalil súkromie : Chce mať ďalšie deti? (Teda – pútavým ako pútavým, zaujímať by to malo akurát tak jeho manželku, veď on nie je Boris Kollár, štedro sa starajúci o všetky matky svojich detí).
Diskusia ma inšpirovala – zapojila som sa do nej otázkou, ktorá sa týkala postavenia obetí trestných činov v SR. To je – respektíve by vzhľadom na postoj Európskej komisie, vytýkajúci Slovensku nečinnosť vo veci, určite aspoň mala byť – pre terajšieho či potenciálneho premiéra tohto štátu, podstatná téma.
Ako znela moja otázka?
Moja otázka v úvode popísala situáciu obetí v SR, že im chýba komplexná pomoc, že sú prístupom štátnych orgánov vystavené sekundárnej traumatizácii a že v tomto štáte má páchateľ viac práv ako obete a v jadre otázky som chcela vedieť, či pán terajší premiér ako hlava tejto vlády necíti vinu za situáciu, ktorá na Slovensku vo vzťahu ku obetiam trestných činov dlhodobo vládne.
Nenašla som, žiaľ, odpoveď, zrejme na ňu pán premiér nestihol odpovedať, podobne ako na ktovie koľko ďalších.
A tak si teraz skúsim zodpovedať na ňu sama za nášho pána premiéra.
Pán premiér vinu určite necíti. Inak by sa po prelistovaní všetkých otázok zachoval ako chlap a diskutoval by s národom o podstatných témach.
On je predsa iba premiér republiky, za čo všetko by sme chceli, aby zodpovedal?
Čo k tomu dodať?
Nie som premiér Fico.
Byť premiérom ja – postavím sa chlapsky k problémom a zodpovedám skôr otázky, ktoré sú naozaj problémom v tomto štáte, aby ľudia videli že mám úprimnú snahu ich riešiť a teraz – keď nám voľby dýchajú na krk – mali možnosť chápať moje názory do budúcnosti v tejto oblasti. Aby sa rozhodli, či ma chcú voliť, alebo nie.
Určite by som sa ja osobne ako premiér štátu pred voľbami nevenovala namiesto diskutovania závažných problémov s verejnosťou odpovediam na otázky typu:
Pán premiér, chceli by ste mať ešte syna? Ešte vás baví byť v politike? Chceli by ste byť ešte premiérom? V ktorej krajine by ste chceli žiť?
Alebo všeobecnými konštatovaniam typu – ako úspešne Počiatek vyčerpal financie na diaľnice, aké sú pozitíva spoločnosti Jaguár na Slovensko, nízke ceny plynu, či ďalšie budovanie cyklotrás, či čo nás čaká počas nášho predsedníctva v EÚ.
A samozrejme nemohli chýbať ani veľké a vďačné témy pána premiéra
Mimoriadne ma pobavila otázka, kedy sa uzákoní, že zviera nie je vec, ale cítiaca bytosť. Teda, aby ste to nechápali zle, celým srdcom som za to, aby to zaviedli – už konečne. Ibaže v tej otázke pýtajúca sa dodala polootázku, poloúvahu, kto sa najviac teší, keď príde pán premiér domov s dodatkom, že je to Váš pes Larry, však?.
Najviac ma ale oslovila jeho odpoveď na otázku, či neľutuje premiér svoj vstup do politiky a čo by robil, keby nerobil politiku?
Odpoveď znela, že po skončení školy mal premiér tri priority – archeológiu, športovú žurnalistiku a právo. Premiér sebakriticky dodal, aby sme sa pozreli, ako dopadol.
Nuž, k tomu len jedno – čože ON, ale my….
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29.2.2016