Prerušila som mlčanie, aby zaznel príbeh.
Šamani hovoria, že ak k nim prichádza človek s ťažkosťami, pýtajú sa ho, kedy prestal snívať a kedy prestal rozprávať príbehy.
Ja som prestala snívať presne pred dvomi rokmi, pretože so smrťou môjho syna odišla s ním časť mojej duše. Nepamätám si odvtedy ráno žiadny svoj sen, teda – okrem jedinej výnimky, ktorá sa stala pred pár mesiacmi.
Dnes sú to dva roky, čo Maroško zomrel. A ja som prerušila teraz mlčanie, aby ožili spomienky.
Mala som rada tie popoludnia v týždni, keď sme sa s Maroším šli prejsť sami dvaja. To sme sedeli v parku – vždy na zemi, na chodníku vedľa lavičky a hrali sme sa so skalkami alebo s lístím. Sedeli sme s vystretými nohami, sypali sme jeden na druhého skalky alebo suché listy – pomaly, po jednej skalke, po jednom lístku. A smiali sme sa. Toľko sme sa pritom nasmiali.
Manžel si neprial, aby sme sa váľali po zemi a babrali sa so špinavými skalkami – a tak Maroško veľmi rýchlo pochopil, že keď ideme vonku s otcom, sedíme poslušne na lavičke.
Bolo to naše malé tajomstvo, vždy sme tak sedávali, iba keď sme boli v parku s Maroším sami dvaja.
Je pre mňa náročné vracať sa do toho parku – chcem aj nechcem tam byť zároveň.
Druhou našou obľúbenou zábavou bolo fúkanie púpav. Boli sme zohratý tím – Maroší ich trhal tou svojou zdravou rúčkou, kdekoľvek ich videl, podával mi ich a ja som ich rozfúkavala po okolí. Sám ich nevedel rozfúknuť, nešlo mu to. A tak ich len zbieral a podával mne, znovu a znovu. Nikdy ho to neomrzelo – ach, koľko sme my dvaja rozosiali púpav. Odvtedy milujem púpavy.
A treťou našou záľubou bolo bublinkovanie – Maroško sám nevedel fúkať bublinky, no tešilo ho pozorovať bublinky. Pomaly plávali vzduchom, dúhovo sa ligotali. Niektoré z nich rýchlo praskli, narazili do niečoho a rozpadli sa, ale podaktoré stúpali k nebu, vietor ich unášal kamsi do diaľky…
Doteraz nosím so sebou v kabelke bublifuk. Niekedy ho vytiahnem a vzduchom sa nesie pás dúhových bubliniek, za nás oboch…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29.3.2016