Uvažovali ste niekedy nad tým, čo sa deje s našimi spomienkami?
Na túto otázku vám môžem odpovedať bez zaváhania, keďže mám výcvik v ericksonovskej hypnóze. Ukladáme ich hlboko do svojho podvedomia – ako do skrine a akoby sme na ne zabudli. Akoby úplne zmizli. Kedykoľvek v prípade potreby sa však môžu vynoriť do nášho vedomia.
Máme tam svoj prvý deň v škole, maminu bezpečnú náruč, brodenie sa chladnou vodou potoka, ale aj chuť špenátu v školskej jedálni, koleno rozbité pri prvej jazde na bicykli a všetko ostatné viac či menej príjemné v našom živote – všetky, všetky, všetky udalosti, ktoré sme prežili.
Uvažovala som nad spomienkami po tieto dni.
Je, či nie je dobré ich uchovávať? Chcela by som, aby si ma ľudia pamätali? V minulom roku som brala moje dcéry – každú na jeden deň – so sebou, aby sme si užili spolu deň v nejakom meste a prechádzali sme sa ulicami, rozprávali sme sa, motali sme sa po obchodoch… Hej, cielene som sa snažila zakotviť im spomienky.
Ale teraz som sa od 29.3. 2016 rozhodla mazať veci z môjho facebooku – a tak plávali vzduchom do stratena hory múdrych myšlienok z rôznych webiek z roku 2015, 2014, 2013 (ani ich konkrétne neuvádzam, lebo putujú v obmenách viacerými, tak prečo niektoré diskriminovať menovaním jednej), spomeňme aspoň tie, ktoré ma oslovili najviac a ktorými sa naozaj riadim…
„Veľa veci uvidia vaše oči, no nasledujte len tie, ktoré zachytilo vaše srdce..“ indiánska múdrosť
Áno, som hodne intuitívny človek – a vždy, keď si mám vybrať rozumom alebo srdcom, volím to druhé… Keď ma nechytíte za srdce, rozumovými argumentmi ma nenalákate.
„Kto ťa chce stretnúť, ten ťa hľadá. Kto ťa chce vidieť, ten si nájde čas. Kto ťa chce počuť, aspoň ti zavolá. Všetko ostatné sú len lacné výhovorky“.
Áno, to som si uvedomila a snažím sa odvtedy kontaktovať tých, na ktorých mi záleží. Pravidelne volávam mame, aj dcére na štúdiách, snažím sa udržiavať takú sieť pozornosti a lásky.
„Slzy sú vzácnejšie ako úsmev. Úsmev rozdávame takmer každému, ale plačeme len pre toho, na kom nám naozaj záleží“.
Áno.
Zostalo len zopár posledných obrázkov a budem ich ďalej mazať – včera som mazala citát z januára 2014 o nachádzaní nehľadaného – romantický, no fakt som musela zabojovať so sebou, aby som ho vymazala. Dnes odplávala z môjho verejného profilu nádherná príroda muránskeho národného parku. Hej, príroda je tu čarokrásna – rada som chodievala zachytávať jej rozprávkovosť hlavne s najstaršou dcérou Kikou.
Aj táto vianočná fotka z 24. decembra 2013, priložená pod článkom, patrí jej. Robievali sme spolu také vianočné pohľadnice, aj rozsiahlejšie powerpointy – zmes fotografií, pohyblivých obrázkov, mojich básní a hudby, a rozosielali sme ich známym.
A čo by som chcela, aby si ľudia o mne pamätali?
Hm – dajme hru na jednu vec – takže to, že mám rada hudbu na panovej flaute. A tak v čase jarmoku, ak niekto stál pri stánku s indiánmi vyhrávajúcimi na panovej flaute ako zhypnotizovaný had, tak to som bola ja.
Elena K. Ištvánová 31.3.2016, Predná Hora