No teda – len v predminulom článku som písala o tom, že anjeli niekedy môžu neprilietať k nám, ale sedieť na vrátnici.
A predstavte si – oni môžu sedieť aj v herni.
Neveríte? No skutočne.
V spomenutom článku Odčítanie času 4. na blogu som popísala moju cestu do Blavy. Po skončení podujatia, na ktoré som tam šla – skončili sme až podvečer po piatej – som sa vracala domov sobotňajším večerným spojom z Blavy a „na polcestu“(do BB) som dorazila 5 minút pred polnocou.
Polcesta ma privítala počasím určite chladnejším, ako by som si na nočné postávanie hodinu a pol na zastávke priala. Čo už – zvládla som to minule, vydržím.
Vytiahla som bublifuk a chvíľu som vypúšťala prúd dúhových bublín pre môjho syna, no chladný vzduch bublinky zrážal k zemi. Navyše na mňa doľahla únava z internátneho 0104 nočného sanitkovania, kde som noc predtým zvládla pospať hodinu a pol – a tak som si predstavovala, ako by som sa schúlila do klbiečka, v teplúčku, ako mačiatko a spokojne by som si priadla. Ach, prešlo len 10 minút.
Ibaže – predstavte si – anjeli opäť zapracovali.
Zrazu stál pri mne mladý muž, ktorý ma prišiel zachrániť. Ocitla som sa na základe pozvania na mieste, kde bolo teplo a ticho. Musela som síce po celý čas stáť, lebo keby som si sadla, určite by som od vyčerpania zaspala, no strávila som hodinu a pol čakania na nočný spoj do Revúcej v teple – rozhovorom s dvomi milými mladými ľuďmi.
Pár hodín revúckej „čakačky“ na ďalší spoj už bolo v pohode, strávila som ich v teple písaním, aby som nezaspala posediačky. A v nedeľu ráno o pol deviatej som konečne sprevádzaná mojimi dvomi staršími dcérami dokráčala domov „na kopec“.
Čo sa týka spoznávania anjelov – môžem vám s určitosťou povedať, že nemusia mať krídla. Ani na sebe dlhé biele rúcho, či akýkoľvek biely odev. Ani svätožiaru. Taký anjel môže mať dokonca v ruke cigaretu a fajčiť, fajčiť, fajčiť – aj keď neznášam cigaretový dym- to nie je to podstatné.
Pretože to, čo je naozaj dôležité, je skutočnosť, že anjel je milý a láskavý, nezištne pomáhajúci. Kiež by takých anjelov bolo medzi nami čo najviac.
A keďže sa hovorí, že do tretice všetko dobré – kladiete si spolu so mnou už teraz otázku, akého anjela mi „polcesta“ pošle do cesty nabudúce, keď tam niekedy zasa zájdem?
No uvidíme…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 5.4.2016