To, čo pokladám pre život za naozaj dôležité, je radostnosť a humor.
Mám rada ľudí, ktorí si uchovali radostný, detský čistý a úsmevný pohľad na svet, napriek všetkému, čo ich v živote postretlo a schopnosť smiať sa aj v ťažkých chvíľach. Ľudí, ktorí žiaria vnútorným úsmevom.
Autor Knížky o radosti Jiří Mrkvička o takých ľuďoch hovorí, že sú to „ľudia tichej radosti“.
Radosťou však podľa neho určite nie je hlučná povrchná veselosť, profesionálne optimistická maska v štýle „vždy s úsmevom“, ani bujará rozjarenosť, pretože tú veľmi ľahko možno vyvolať u človeka 2 pohárikmi rumu, alebo hoci aj úderom palicou po hlave, prejaví sa potom ako príznak komócie.
Radosť je podľa neho „vnútorný jas“, stav nášho srdca – svieti zvnútra navonok a znamená zachovať si srdce otvorené, mať dôveru v ľudí a veriť v dobro.
S tým plne súhlasím.
Ja takých vnútorne radostných ľudí volám „svetielka v tme“ (o „svetielkach v tme“ som napísala i báseň – www.elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/09/25/svetla-maroskovi/).
Sú ľudia príliš ligotaví, hluční a nápadní, aj ľudia – svetlá všedného dňa, po ktorých v našom srdci nezostáva žiadna stopa.
A sú i ľudia – „svetielka v tme“.
Určite aj vy poznáte takých ľudí
– ktorí sú ako priezračný prameň vody, pôsobia očisťujúco a osviežujúco, cítime sa v ich prítomnosti fajn, pookrejeme. Prinášajú pohodu do našej mysle a naše srdce sa pri nich roztancuje, náhle si uvedomíme, že sa usmievame. Svet je odrazu krajší vďaka ich ľudskosti. Sú hrejiví, no obvykle nenápadní, a ľahko ich môžeme prehliadnuť. Ich humor je láskavý a zhovievavý, nezraňujúci.
Včera mi jeden môj fb priateľ preposlal obrázok
– temná hladina vody a z nej trčí nad hladinou už len ruka, držiaca rozsvietenú prskavku. Áno, „svetielka v tme“ takto nesú pochodeň nádeje, nezištne a odhodlane – robia všetko pre to, aby bol svet lepší…
Pretože za dobro treba bojovať, nielen ho očakávať, že sa kdesi zjaví a samo od seba zotrvá…
Takíto ľudia – „svetielka v tme“ – sa dokážu tešiť z maličkostí, uvedomovať si krásu okamihov v náhlení všedného dňa. Natiahnu ruku za padajúcou snehovou vločkou. Uchovávajú si pohľad dieťaťa na svet a jeho zázraky, bezprostredne sa radujú i smútia, ozajstný je ich smiech i slzy. Nič nie je umelé a hrané…
Iba s takými ľuďmi môžeme nájsť „místa, kde usínají motýlové“…
P.S.: Okamih dňa – ráno z nášho balkóna…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 15.4.2016