Hej, bola som v utorok pozrieť doma. U mamy.
Čakali sme s Kikou, mojou najstaršou dcérou, na autobus v Poprade – od zabielených Tatier fúkal chladný vietor.
Všade „vetrovkáči“, podaktorí vytiahli dokonca zimné vetrovky – Kika v mikine, ja v tričku s krátkymi rukávmi, mikinu previazanú okolo pása (kto je frajer, kto je frajer? – v skutočnosti nejde o frajerinu, ale o posttraumu, moja vnútorná bolesť zo straty syna je teraz natoľko intenzívna, že chlad mi nejako veľmi neprekáža).
Podaktorí spolu stojaci či okolo prechádzajúci na mňa vrhali prísne pohľady – vymyká sa z radu…
Nemám rada ľudí, ktorí posudzujú iných. A tak sme si čakanie krátili recesiou – po mojej nevinnej hláške, že „ach, Kika, pozri, akí sú tí ľudia naobliekaní, keby nekúrili celú zimu ako my, tiež by boli otužilí…“ sa moje dieťa nahlas rozosmialo (kúrime, pravdaže, ale tie pohľady podaktorých po tomto výroku stáli za to).
Potom už čas plynul spomienkami. Dôverne známa cesta, známe miesta, ľudia s ktorými som vyrastala… Pochádzam spod Tatier, nosím vo svojom srdci ten hrdý svojrázny kraj a ľudí v ňom.
Je to zvláštny pocit vrátiť sa do rodnej dediny, kráčať spomienkami do detstva. Možno k tomu napíšem viac v mojom poslednom, 11. Odčítaní času, uvidím.
Popoludňajšie posledné objatie mamy, cesta autobusom odčítala obrázky rodného kraja.
Cesta z Popradu na Prednú Horu, kde teraz žijeme, ubiehala pomaly – dívala som sa na krajinu, plynúcu ako rieka za oknami autobusu. Dedinky usadené medzi lesmi, prezerala som si domy uvažujúc, aký by sa mi páčil, keby… Hej, dom so záhradou bol vždy mojim snom…
A obvykle si na domoch všímam okná. Tak ako na ľuďoch ma zaujmú ako prvé ich oči. Okná sú nesmierne dôležité. Prezrádzajú veľa o svete okolo nás.
Viete si predstaviť dom alebo byt bez okien? Nie, určite nie, však? Ani ja nie. Okno – to je duša domu, jeho oči upreté do diaľky, na okolitý svet.
Sú okná s odstupom, okná nepriateľsky sa mračiace, chladné. A okná láskavé, veselo a priateľsky žmurkajúce na okoloidúcich. Tie prvé sú zatiahnuté žalúziami, vyvolávajúcimi polotieň i v jasný deň. Alebo záclonami a závesmi, hustými a dlhými až po zem, maskujúcimi pred zvedavými očami všetko, všetko, všetko.
A tie druhé, milé a usmievavé, pokojne vítajú pohľady okoloidúcich, nastavujúc ich zraku kvetináče na podokenici, na nitke visiacich anjelikov či v čase Vianoc a Veľkej noci aj tématicky zamerané obrázky, nálepky, vystrihovačky a podobne.
Okná odhaľujú nielen svojmu majiteľovi pohľad na okolitý svet. Sú aj nazretím sveta do duše majiteľa. Pozriete na okno a hneď vidíte, že ak by ste zaklopali na dvere, aké uvítanie by vás asi čakalo – majiteľ s puškou v ruke, alebo s rukou natiahnutou na privítanie?
Okná sú nesmierne dôležité. Prezrádzajú veľa o svete okolo nás i v nás.
Okná skrátka prezrádzajú veľa.
P.S.: A ešte moja „okenná“ haiku báseň, ani neviem do akej súťaže som ju pred 5 rokmi poslala…
Vravela – okno
je príbeh človeka, raz
vyšla z príbehu.
Elena K. Ištvánová Predná Hora 22.4.2016