Existujú knižky, v ktorých autori rozvíjajú svoju predstavu, ako by pokračovala rozprávka potom, keď zazvonil zvonec… Pretože tam predsa príbeh nekončí…
A tak v mojom článku Odčítanie času. – 11., poslednom v sérii Odčítanie času, napíšem niečo o tom, ako by som žila, keby…
Keby žil môj syn…
dokonalosť života by pre mňa spočívala v jednoduchosti.
Žila by som pokojne svoj obyčajný život, deň za dňom, v dôverne známom kolotoči povinností. Skoro ráno do práce, po návrate domov prechádzka s Maroškom, potom by som sedela s ním v obývačke, sledoval by televízor a ja by som niečo štrikovala alebo háčkovala… Nie, nie, nie, nebol to pre mňa žiadny ubíjajúci stereotyp – ručné práce ma bavia, pletiem kreatívne… Teda, už nie, po synovej smrti som popárala všetky jeho papučky i vesty a uplietla som z nich pestrý koberec. A pre Maroška som uháčkovala ešte tento koberček, na ňom sú uložené jeho klavíriky, aj tikety, ktoré nosieval rád v ruke so sebou i na prechádzky… Odvtedy nepletiem a neháčkujem.
Občas Maroškovi nejaký tiket donesiem a priložím ho na kôpku, na jeho koberček…
Keby žil môj syn…
verila by som, že príbehy končia šťastne.
Mohla by som dýchať voľne a kráčať ďalej. Dopriala by som svojmu synovi slobodu robiť, čo chce. Keď sme boli doma sami, prepínal satelit, v parku sme sedeli na zemi a hrali sa so skalkami, trhal púpavy a dookola sme ich fúkali okolo seba. Skúmali sme svet…
Ja som vyrastala bez otca a to, čo si cením na mojej mame najviac, bolo, že nás – deti nechávala skúšať všetko, čo sme chceli. Že sme nežili vo svete príkazov a zákazov. Že nás učila poznávať svet dôverou, a nie strachom. V mnohom sme sa museli uskromniť, ale mali sme slobodu, mohli sme poznávať a získavať skúsenosti, mali sme mnoho kníh a chovali sme popri pritúlaných mačkách či psoch aj nájdeného ježka, divého zajaca, straku…
Som mojej mame za to všetko dnes vďačná. Pretože to najviac, čo rodič môže dať svojim deťom, nie je o peniazoch, drahých dovolenkách, či luxusných hračkách, ale o pocite slobody, možnosti poznávania a podpore ich snov…
Keby žil môj syn…
milovala by som život a svet.
Mala by som chuť žiť a odvahu bojovať za spravodlivosť pre ľudí s postihnutím a ich rodiny v tejto spoločnosti, tak ako som to robila už nejaký ten rok. Práve vďaka životu s mojim synom som mala silu hľadať a bojovať, ísť každým dňom s radosťou. Bola to cesta môjho srdca. Život bol pre mňa hrou, v ktorej som nepotrebovala podvádzať, pretože aj keď nebolo všetko ideálne, to pre mňa dôležité bolo tak, ako malo byť.
Neprekážalo mi mať prácu cez deň a aj v noci, dokonca som popri tom dokázala občas v noci vo chvíľach oddychu, na prepnutie mysle aj písať svoje príbehy – básne, poviedky, či knihy. Mám ich rozpísaných viac, po synovej smrti už nepíšem.
Mám dokončenú jedinú z nich – s názvom Filozofická – a je to moja výpoveď o živote, vo veršoch s fotografiami – verše moje, fotky hlavne mojej dcéry Kiky. Pokojne by som ju uverejnila – možno by niekomu spravila radosť, no Kika nechcela. Tak aspoň malé nazretie – moja filozofia bola Byť. Ísť. Žiť., presne z tej mojej knihy je i motto v hlavičke môjho blogu (že ste si ho nevšimli?):
Niet cesty do boku
a niet cesty späť,
jeden krok dotvára vždy celý svet.
s hviezdou je spojený každý náš čin.
A preto pýtam sa:
Kde chcem byť? Kým?
Odpoveď dávam sám:
Žiť každý deň,
to je to, čo hľadám a robiť chcem.
Žiť každý jeden deň v záplave dní.
K slnku sa dívať len,
na zemi vrhať tieň,
žiť každý z mojich dní ako ten posledný…
Opäť som si v piatok dala zostrihať vlasy. Zúfalo krátko, pretože za mojim synom v čakaní na súdne pojednávanie smútim zúfalo bolestne.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 26.4.2016
P.S.:
Touto cestou sme chodievali na prechádzky každú nedeľu dopoludnia – ja, Maroško, často aj Kika. Keď sa naň dívam, stále mám pocit, že ma môj syn drží za ruku…
A hej, Maroškov klavírikový koberček
