Hej. Niekto pokladá za dôležitejšie peniaze, za ktoré si všetky veci môže kúpiť. Iný zasa moc, pretože kto má moc, ten sa k peniazom dostane.
A čo pokladáte za najdôležitejšie vy?
Naplnenie svojich snov? Harmonickú rodinu? Lásku na celý život? Skvelú kariéru? Postavenie? Krásu a výzor? Bohatstvo? Sebarealizáciu? Šťastie? Vzdelanie? Múdrosť? Spravodlivosť? Či niečo úplne iné?
Kto má právo určiť to, čo je tá správna životná hodnota?
Je to voľba každého z nás, čo si vyberieme pre svoj život ako „to základné“, čo nás drží nad vodou a za čím kráčame. Len my sami potom znášame aj dopady svojej voľby.
A podsúvať iným svoje hodnoty nemá význam, pretože i tak to zostanú len naše hodnoty – a nie ich. Obrazne povedané – je to ako nahovárať človeka trikrát rozvedeného, ktorý o svoje deti z tých vzťahov za celé roky ani nezakopol, že pre neho bude to „pravé orechové“ pokladať za svoju základnú životnú hodnotu vzťahy s blízkymi.
Múdro to vystihol Čapek svojou myšlienkou, že má rád jahody so šľahačkou, chodí rád i na ryby, no rybám jahody so šľahačkou nenúka.
A prečo dnes píšem o hodnotách?
Ja si síce myslím, že najdôležitejšie veci v živote nie sú veci, ale niekedy môžu byť dôležité. A teraz vám prezradím, čo ma predvčerom tak „dalo dole“.
Dostala som správu, na ktorú som dlho čakala – od januára tohto roku. Z expertnej zahraničnej firmy, ktorá sa zaoberá zachraňovaním „stratených“ údajov. Oznámili mi, že údaje z dvoch externých harddiskov i kľúča zachránili, no že údaje z belasého externého harddisku sa zachrániť nedajú.
Správne tušíte, mala som tam fotografie zo synovho pohrebu.
Možno to poznáte, že údaje nikde nezálohujete a potom sa s nimi čosi stane.
Tak sme kedysi prišli v dôsledku poruchy počítača o dcérinu knihu i moju knihu pri laickej oprave. V priebehu rokov sa mi pokazil takto USB kľúč i dva externé harddisky, odkladala som ich s tým, že raz ich dám opraviť. Keď sa minulý rok pokazil tretí – belasý harddisk, hľadala som pomoc kade – tade. Vďaka jednému pánovi z Košíc som harddiskv januári poslala konečne na správne miesto – do expertnej plzenskej firmy. Budem síce záchranu údajov dlho splácať, ale mnohé údaje zachránili. Verím im, že ak mi napísali, že neexistuje spôsob tie údaje z belasého externého harddisku získať, tak naozaj neexistuje.
Preplakala som dva dni
– jednak za strateným záznamom z Maroškovho pohrebu a jednak kvôli hlbokému pocitu viny, že som oň prišla mojimi chybami. Spravila som dve chyby – prvú tým, že harddisk sa pokazil preto, lebo mi vypadol z kabelky, druhú tým, že som ho potom dávala „zachraňovať“ do viacerých firiem.
Ťažko som tú skutočnosť prijímala. Predstavovala som si dookola ako som môjho syna videla naposledy – ležal v truhle v pletenej vestičke, so svojou školskou škatuľou v rukách… Mala som pocit, akoby som Maroška teraz stratila po druhý raz.
Dookola som si kládla otázku, ako sa toto dá prežiť…
Hej, už je lepšie.
Jasné, že plačem i teraz – teda pred chvíľou, o tretej ráno v čierno-čiernej tme nášho balkóna – ale už nie za údajmi z harddisku. Chcem môjho syna, nie záznam z jeho pohrebu.
A tak si opakujem, že najdôležitejšie veci v živote nie sú veci…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 6.5.2016
P. S.:
Hej, opäť som sa postavila na nohy. Prijala som, že to takto malo byť. A som úprimne rada, že mi odborníci dokázali zachrániť tie ostatné údaje – sú tam i fotografie z nášho života, keď Maroško žil…
Dokonca som napísala už dnes i zajtrajší blog – posledný článok série DNES – 121. (11×11), pretože zajtra ráno cestujem na konštelačku.
A dnešné svitanie na našom balkóne…