Prípad malého Marka odhalil kopu hnoja v slovenskom systéme na ceste k spravodlivosti – systémové týranie.
V ktorej chorej hlave sa zrodil nápad, že má ísť dieťa brať zo školy a čo je na celom prípade zlé – o tom všetko budem uvažovať a písať dnes. Takže zdravotníctvo, o ktorom už od predminula sľubujem pár slov, ešte počká…
Pozrime sa, čo všetko v tomto prípade zapácha…
Jedna záznamom odhalená kopa hnoja je súdnictvo.
Na vrchole tej kopy hnoja je samotný súdny úradník a jeho osobný prístup.
Súdny úradník z videa, ktoré už videlo zrejme celé Slovensko, je smutnou vizitkou tragického systému, v ktorom prístup k človeku nehrá žiadnu úlohu.
Je namieste otázka, aký je on sám človek – ako ľudí vyberajú za súdnych úradníkov – mali by podstupovať psychotesty…
Predpokladám, že on sám ani nechápe, čo po ňom národ vlastne chce – mal predsa súdny príkaz, nahrával postup, robil všetko ako treba, veď si len plnil svoje povinnosti…
Mimochodom – pani ministerka Žitňanská – koho zaujíma opasok a topánky pána úradníka? Toto by mal obsahovať úradný záznam? Nemalo by ísť o záznam toho, ako sa tvári dieťa, ako je s ním zaobchádzané???!
V tejto kope hnoja je však i slovenské súdnictvo ako systém.
Tento prípad totiž odhalil absolútnu neľudskosť slovenského systému súdnictva aj verejnosti – ja som ju poznala už zo situácie, že som nemohla vyjadrovať svoje pocity, plakať, na súde počas prejednávania prípadu môjho dieťaťa, ktorého smrť zavinila svojou neschopnosťou lekárka z revúckej nemocnice.
Slovenské súdnictvo, ktoré si je isté svojou neobmedzenou mocou, je chorý systém – som skutočne za to, aby sme bezodkladne zaviedli na Slovensku porotný systém na americký spôsob.
Viem, bolo by potrebné, meniť niektoré veci od základu, ale stálo by to za to, pretože by sme mohli zasa začať dôverovať súdnictvu.
A v kope hnoja súdnictva je i samotný rozsudok.
Právo musí byť úmerné povinnostiam – to musí platiť nielen vo vzťahu ku páchateľom (aby sme nezaisťovali kriminálnikom nadštandardnejší život, ako slušným občanom), ale i v takýchto prípadoch. Právo matky je nadradené v prípade, ak sa o dieťa stará – a nielen ho porodí…
V tej kope hnoja pláva takisto i zákonnosť postupu.
Veď ak ten rozsudok nemali starí rodičia v tej dobe doručený, ako zaznelo v médiách – bol vôbec právoplatný?
Druhá záznamom odhalená kopa hnoja je prístup orgánov ÚPSVaR SR.
V tejto kope hnoja vystupuje pani sociálna pracovníčka.
Pani úradníčka – sociálna pracovníčka mala hájiť najlepší záujem dieťaťa. Neverím, že by sa našiel odborník z pomáhajúcej profesie, psychológ alebo aj psychiater, ktorý by jej takýto postup u dieťaťa odobril – šlo o zjavnú traumatizáciu nielen malého Marka, ale i jeho spolužiakov.
Nemal by byť prítomný takýto odborník a mať právo postup úradníkov zastaviť v danej situácii, ktorá zjavne dieťaťu na prospech nie je?
Ďalšou kopou hnoja je prístup samotnej matky dieťaťa.
Marko je s maminkou.
Verejne prehlasujem, že ak pani tvrdí, že nechce komunikovať o prípade s pobúrenou verejnosťou, klame. Presladené obrázky, ktoré rýchlo pani vykvačila na sociálnu sieť, svedčia o jednom – v skutočnosti veľmi chce verejnosť presviedčať, ako je dieťa v poriadku. Nesvedčia však o ničom vo vzťahu ku stavu dieťaťa – také obrázky vyrobím i s úplne cudzím dieťaťom, ktoré by som odvliekla (čo, samozrejme, robiť neplánujem – je to len ilustračný príklad).
Načo je budovanie Národného centra, úradov neviemkoľkých ombudsmaniek (zareagovala iba pani Dubovcová – a čo naša vzácna ombudsmanka pre deti, pani Tomanová, nakupuje skrinky do kancelárie??!), aj ktovieakých ďalších úradov, keď sa na Slovensku môže odohrávať takéto niečo????!!!
Postup matky vypovedá veľa.
Nevyjadrila sa k celej situácii – aj to o niečom svedčí. Ja osobne, v jej situácii, by som určite komunikovala intenzívne so starými rodičmi – svojim vlastným otcom a matkou – ktorí dieťa 7 rokov vychovávali a ktorých dieťa má rado – toto je len prerušením jeho kontaktu s bezpečnými osobami. Bolo vidieť aj v televíznych správach, akí sú z toho všetkého zničení…
Chápem, že tam zrejme vznikol konflikt, ale dieťa nie je vec, s ktorou maminka môže manipulovať bez ohľadu na jeho city a doterajší život…
Tak, ako po rozvode rodičov dieťa zostáva dieťaťom otca aj matky, zostáva i v tejto situácii dieťaťom aj starých rodičov – tých, ktorí sa oň po celé roky namiesto jeho matky starali…
Právo matky – čo to je?
Žiaľ, myslím si na základe toho, čo bolo medializované o súčasných problémoch dieťaťa, že by si táto pani zaslúžila skôr trestné stíhanie za škody, ktoré svojim prístupom v tehotenstve svojmu synovi spôsobila, než zverenie dieťaťa do starostlivosti.
Aj spôsob, ktorým dieťa odvliekla zo školy, svedčí podľa mňa o tom, že vzťah ku deťom nemá, inak by si uvedomovala, ako svojim konaním ubližuje deťom a svojho syna aj hromadu ďalších detí nevystavila takejto traumatizácii.
Dieťa samo opakovane vyslovilo svoj nesúhlas s tým, aby bolo s matkou. Takto si rešpektovanie práv dieťaťa nepredstavujem.
Ak by mal súd spravodlivo rozhodovať o tom, komu dieťa zveriť, určite by mali mať k dieťaťu prístup starí rodičia aj matka rovnako – t. j. mala by zostať na území Slovenska, kde by odborníkov presvedčila o tom, ako dokáže s dieťaťom nadviazať citový vzťah, ako ho dokáže vychovávať.
A je otázne, ako by malo vyzerať spravodlivé doriešenie veci teraz – ako v tejto situácii majú udržiavať starí rodičia kontakt s dieťaťom – vari majú cestovať do Švajčiarska? Nebude matka trestne stíhaná za tento otrasný postup?
Pani matka oklamala svoje dieťa v nahrávke tým, že ho vedie k starej matke. Ja si myslím, že ho oklamala aj v živote.
Tretia záznamom odhalená kopa hnoja je prístup štátu ku školstvu.
Kto má právo ísť do školy a čo tam má právo robiť?
Na vrchu tejto kopy hnoja je skutočnosť, že ktokoľvek vlezie do školy s papierom súdu v ruke a odvlečie odtiaľ dieťa.
Som za to, aby bol bezodkladne vydaný zákaz realizovať podobné aktivity v prostredí škôl. Uvedomujete si, ľudia, riziko, že pokojne sa za súdneho úradníka a sociálnu pracovníčku s matkou mohli vydávať traja teroristi – a vystrieľali by nám niekde pol školy???!!
Do školy nemá čo vstupovať nikto okrem učiteľov, žiakov, rodičov po predchádzajúcej dohode s učiteľom alebo riaditeľom, či poradenských pracovníkov pomáhajúcich profesií (CPPPaP), ktorí tam realizujú s deťmi prácu s triedou.
Predstavte si, že by šiel súdny úradník i do nemocnice. Alebo že by dieťa odvláčal napríklad z kostola… Treba tento augiášovský chliev súdnictva zastaviť, jasne ohraničiť kedy, kde a ako môžu konať.
Klobúk dolu s úctou skladám, pani učiteľka a pani riaditeľka.
Celé Slovensko videlo, že jediní, kto mal správny prístup v tej situácii, boli odborníci v školstve. A to, že Slovensko lepí odborníkom v školstve oči žobráckymi platmi je v kontexte tejto udalosti zreteľne veľkou hanbou…
Minister školstva je totiž jediný, kto si môže hlboko vydýchnuť – na rozdiel od svojich dvoch kolegov, ktorých zástupcovia svoje rezorty „spopularizovali“ u verejnosti. Učiteľka aj riaditeľka sa zachovali správne – a to v náhlej, neočakávanej, i pre ne silne traumatizujúcej situácii – snažili sa chrániť dieťa.
Boli za svoj ľudský prístup ešte aj vystavené vyhrážkam úradníkov – toto musí skončiť. Škola sa musí stať pre naše deti bezpečným miestom.
Slovenská republika umožňuje a realizuje prostredníctvom svojich štátnych orgánov systémové týranie detí.
Systémové týranie v rámci syndrómu CAN (ide o týranie, zanedbávanie a zneužívanie dieťaťa). Treba to pomenovať otvorene a naplno. Odborníci vedia presne o čom hovorím.
A záverom – k názvu dnešného článku – čo môžete?
Tí, ktorí čítate môj blog dlhšie, viete, že k stáliciam môjho srdca patrí Rúfus. Cez hranicu času nesú jeho slová posolstvo „systému spravodlivosti na Slovensku“ prostredníctvom rozprávky o Peckovi sprostáčikovi…
„…Teda žite,
a nech vás drží viera tá,
že kedykoľvek ponížite tých najslabších – ste zvieratá.
A môžete mať chrámy v meste
a jemné púdre na tvári.
To nezmení nič na tom,
že ste barbari, iba barbari…“
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 19.5.2016