Ach, mám rada čas pivónií.
Ich kvety v nespočetných odtieňoch ružovej, cviklovej či bielej farby sa hrdo týčia v dedinských predzáhradkách…Obdivovala som ich pri večernej ceste domov, dnes i včera.
A keď sme včera večer prišli autobusom po 19,00 domov (moja stredná dcéra Svetlanka zmaturovala a gymnázium, v ktorom strávila osem rokov, sa s maturantmi lúčilo krásnou oslavou v prítomnosti rodičov), byt bol pivóniovo voňavý.
Mojim snom bolo mať dom s veľkou záhradou – a tam by mali pivónie svoje kráľovstvo, spolu s kapucínkami, voňavými azalkami a ostrôžkami (a zrejme aj s hŕbou buriny, ako by s humorom a výstižne dodala moja najstaršia dcéra Kika).
Ich vôňa sladko a nežne krúži okolo mňa i teraz, z veľkej kytice na kuchynskom stole. Zaháňa smútok… Nie, nejde o nostalgiu ako dieťa vyrástlo, ale som smutná z toho, ako niektorí ľudia neberú ohľad na takúto celoživotnú spomienku dieťaťa… Čo už – človek snažiaci sa oklamať iných, klame hlavne sám seba…
Hej, mám rada čas pivónií.
A mám rada aj rozprávky.
Že prečo? Tak rúfusovsky povedané rozprávke v Rozlúčke… „bola si svetlom môjho večera a potravou v tom bičujúcom hlade. Ak vo mne žila úzkosť, neviera, v tebe bol pokoj spravodlivých, nádej…“
Som svojim spôsobom veľké dieťa – pretože som verila v dobro, spravodlivosť, lásku a čestnosť, čo už.
Dáme hru na jednu otázku. Takže moje naj knihy?
Top 1 – Kniha o živote a smrti od Muntheho.
Dostojevského Ponížení a urazení. A samozrejme Stanislav Vodička, Zdena Frýbová, Betty Mc Donnaldová a Gerald Durrell so všetkými svojimi knihami. Pravdaže aj Šmíd s knihami Čisté radosti mého života a Návrat čistých radostí… – mám jednoducho rada iskrivé, humoristické romány.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 26.5.2016
P.S: : A k nadpisu – čo nie je? Nie je to, čo malo pôvodne byť v dnešnom blogu – niečo hlboko autentické – to, o čom som uvažovala včera večer už cestou v autobuse a potom doma v rozpísanom článku s názvom V jeden deň…
Možno to raz dám – v jeden deň…