Keď po ničom v živote netúžime, sme osvietení?
Nad týmto som uvažovala, keď som kráčala dnes dopoludnia námestím v BB (o tom viac nabudúce). Cítila som také prázdno, že som mohla byť rovno Buddhom.
Bolo tak idylicky, svietilo slnko, na belaso-belasej oblohe sa preháňalo len zopár bielych oblačných chumáčikov. Vlastne som sa prechádzala pár hodín – dívala som sa do výkladov, zašla som kúpiť nejakú milú drobnosť dievčatám do sekáča i papiernictva. Hej, rada robím radosť iným – a tak som v rámci toho dnes putovala Polcestou s nádherne farebným papierovým kufríkom, na ktorom pri obrázku dievčaťa s koníkom nápis hlása, že „kôň je môj najlepší priateľ navždy“. Jasné, Jazmínka bude mať radosť, moja malá jazdkyňa – ale dozvie sa to až večer, keď konečne dorazím domov.
A ako to už v poslednej dobe u mňa býva, koincidencia za koincidenciou. V sekáči sa mi prihovorila pani, ktorej zomrel manžel, pomáhala som jej nájsť čierne tričko pre syna. Zastala som pred mojim obľúbeným pozeradlom – výkladom s knihami a prihovorila sa mi tam pani, ktorej manžel tiež zbožňuje knihy a teraz je na tom zdravotne hodne zle. Podobne so mnou hodila reč pani na tržnici. A zašla som dokonca i do obchodu s liečivými čajíkmi, kameňmi, amuletmi a zmeravela som hneď pri vstupe, z prvého pohľadu na tam stojaceho mladého muža mi bolo jasné, prečo ma to tam ťahalo. Dívala som sa na neho ukradomky asi päť minút, kým som odkráčala. Žiadne love story – autista.
Hej, to všetko ma sprítomňovalo, ťahalo ma to do reality za ruky, za nohy – potrebovala som to intenzívne, naozaj moc – ale o tú časť príbehu sa s vami nepodelím, viem to len ja a môj syn.
Jasné, do BB som nešla nakupovať, ani sa prechádzať. Takže ako dopadol súd? Súdne pojednávanie prebehlo rýchlo – obžalovaná lekárka neprišla, len jej právny zástupca a za polhoďku bolo po pojednávaní. Sudcovia boli veľmi láskaví, dokonca ma nechali vyjadrovať sa k veciam, hoci zákon priznáva také právo v trestnom konaní len páchateľovi a prokurátorovi. Rozsudok o vine obžalovanej lekárky Krajský súd potvrdil, bez ďalšej možnosti odvolania.
Možno si teraz poviete, že môžem byť spokojná. No ja som v skutočnosti zúfalá – podmienečný trest pre ňu z môjho pohľadu nie je žiadny trest v tomto prípade.
Takže natvrdo:
obžalovaná lekárka spravila ako službukonajúca lekárka závažnú chybu v tom, že
Preto tvrdím, že skutková podstata trestného činu nebola správne kvalifikovaná, pretože podľa mňa šlo o závažné pochybenie, navyše tiež o trestný čin spáchaný na osobe dvojnásobne chránenej – ako dieťa, aj ako chorá osoba v zmysle zákonného ustanovenia.
O neodbornosti a nekompetentnosti vo veci u dotyčnej lekárky podľa mňa svedčí skutočnosť, že:
Ale poďme k morálnemu profilu:
Kladiem si otázku – ako tá osoba mohla pracovať desiatky rokov v profesii postavenej na etike?
A s hrôzou sa pýtam i sama seba – ako to vzdelávajú lekárov v rámci doškolovákov, pri atestáciách, keď sa stretávame s takými závažnými neznalosťami? Veď ja, obyčajná mama bez lekárskeho vzdelania, lepšie chápem podľa tých absurdných vyjadrení problematiku shuntu ako takýto dvojatestovaný odborník.
Za výpovednú pokladám i skutočnosť, že namiesto čestného priznania si chyby sa snaží len vykrúcať, potopiť iných kolegov, ktorí na rozdiel od nej pracovali kvalitne, obhajobu stavala na tvrdení, že
O akej morálke toto všetko vypovedá?
Som veľmi unavená, bola to dlhá noc. Ani toto písanie zo mňa dnes nerobí ohnivého draka. Zajtra, v NDK 11. napíšem záver toho celého. Beztak ma teraz čaká cesta na autobus – domov. A chcem – ešte predtým ako dám NKD 11. – pozrieť si jeden film, alebo si to prečítam ako knihu – ešte dnes v noci…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 6.7.2016