Kto striehne v uliciach? Deti by nám bez zaváhania zrejme povedali „pokémoni“. Dospelí by po predvčerajšku zasa pravdepodobne skonštatovali, že „teroristi“. A ja v tomto článku uvažujem, ktoré z tých dvoch rizík je väčšie…
Takže dnes o pokémonoch, teroristoch a svete okolo nás…
Pokémoni…
Možno si spomínate na podivné figúrky, ktoré pred rokmi zaplavili i Slovensko. Prenikli hlboko do detského sveta, deti o ničom inom nehovorili. Pokémonovské televízne šialenstvo som vtedy nepustila k nám domov v obave o zdravie detí (odborné zdroje signalizovali ohrozenie zdravia detí psychicky, i možným vznikom epilepsie v dôsledku blikavých svetiel). Napriek tomu pokémon Pikaču pred chvíľou sedel na mojej ruke – mám ho v knižnici v spálni. Možno poznáte takých ľudí, ktorí keď sa na vás pozrú a usmejú, zatajíte dych a rozžiari sa celý svet. Získajú si vás čistotou svojho srdca. Môj syn bol jedným z nich – pozrel sa a usmial, ľudia sa mu prihovárali. Raz tak dostal od neznámej pani tohto pokémona…
Teraz sa pokémoni vrátili. Na Slovensko síce ešte nedobehli, ale je to otázka len krátkej doby, kedy sa tzv. rozšírená realita prostredníctvom novej smartfonovej aplikácie Pokémon Go rozbehne i u nás. Do reálneho sveta umiestňujú virtuálne postavičky, ich lovci behajú a hľadajú ich. Môže vzniknúť celý rad smiešnych a menej smiešnych, až rizikových situácií, ako sa ukázalo za tak krátky čas v zahraničí, kde už došlo v súvislosti s nimi i ku zločinom. Hej, zlo je veľmi pohotové…
Teroristi…
Nice – aktuálny, ďalší z pokusov zla a jeho zástupcov, s desiatkami mŕtvych, stovkami ranených. A s tisíckami traumatizovaných blízkych, pozostalých, ich trvalá ľudská bolesť. Extrémne násilie, zasahujúce do životov ľudí a meniace ich navždy…
O extrémnom násilí čosi viem, bola to jedna z mojich odborných publikačných tém, písala som o ňom už párkrát v mojom blogu. Mohli by sme analyzovať osobnostné, spoločenské, rodinné, či iné charakteristiky páchateľov takýchto činov. Nikdy však nedokážeme vypracovať rizikový profil páchateľa natoľko, aby sme týmto činom zabránili a – pravdaže – nie všetci ľudia s rizikovým profilom sa stanú páchateľmi. Z môjho pohľadu rozhodujúce je to, že
Svet, dobro a zlo…
Viem čosi o zle. A predsa ma vždy zaskočí jeho sila – som empatik a prežívam srdcom naplno bolesť obetí, nezachovávam si rozumový odstup. Vždy si poviete, že až tak zlé zlo byť nemôže – ale je. Práve tým ide dopredu, že dobrí ľudia si povedia, že kdesi musí byť hranica – ibaže nie je, zlo ju nemá. Bude ju mať iba tam, kde ju postavíme my.
Hej, vo vzťahu ku zlu my všetci žijeme v ilúziách. Myslíte, že postačí, ak budeme veriť, že tiger prestane žrať barany? Že ich potom skutočne raz žrať prestane? Je rovnako nezmyselnou ilúziou veriť, že všetci ľudia sú dobrí. Nie sú. Existujú anetickí psychopati, ktorí by nemali voľne chodiť po uliciach – nikdy, nikdy, nikdy. Sú ľudia, ktorí sa k vám budú správať zle, aj keď sa od dobroty k nim natriete na chlieb s medom.
Áno, spoločnosť má sklon prehliadať „malé zlo“
Argument býva potom, keď už zlo presiahne naozaj pre nás únosnú hranicu a stane sa čosi hrozivé, obvyklý – „no, kto to len mohol tušiť, že to dospeje tak ďaleko?“ My všetci, ktorí to kvôli tejto našej ľahostajnosti tak ďaleko dospieť nechávame…
Je potrebné jednoznačne pomenovať a oddeliť zlo a dobro. V skutočnosti je ilúziou, že existuje „malé zlo“ a „veľké zlo“. A rovnako je ilúziou fatalistický prístup, že „to takto malo byť…“ Nie, nemalo, to len zlo zapúšťa zas jeden korienok cez nás, aby sme mu razili cestu…
Pretože ak sme zhovievaví ku zlu, podporujeme jeho rast. A berieme šancu jeho obetiam šancu ďalej žiť – nie kvôli pomste, ale kvôli možnosti uchovať si nádej a „veriť naďalej v spravodlivý svet“ (je to odborný termín).
Zlo treba trestať. Dôsledne, vo všetkých jeho podobách. Je ilúziou predstava, že páchateľ sa potrestá sám výčitkami svedomia – sú ľudia, pri ktorých skôr peklo zmrzne, ako by sa oni trápili výčitkami, nemajú pocit viny, hanby za skutok, svedomie. Ak sa má spoločnosť naučiť žiť s teroristickými činmi – ako varovne poukazujú bezpečnostní analytici – potom sa musí naučiť trestať páchateľov zla. Breivik by nám mal byť varovným príkladom, ako to riešiť nemáme. Je absurdné hájiť práva páchateľov na úkor práv obetí…
Viem, otázok vo vzťahu dobra a zla by bolo ešte veľa. Čo všetko by mala spoločnosť zmeniť v prístupe ku obetiam zla? Ako si možno uchovať nádej, ak vás zlo zasiahne, stanete sa jeho obeťou? Ako veriť, že všetko zlé sa raz v dobré obráti, keď sa nič v dobré neobracia? O niektorých z tých vecí som už písala pred časom – o tom, čo obete zažívajú, v čom sa voči nim správa táto spoločnosť a ľudia v nej nesprávne.
Akože to hovorí Rúfus… „Na konci dobré, to je málo, začínať treba od neho. Videli ste už, že by stálo zlé na počiatku dobrého?…“ Hej, bol to mimoriadne múdry človek. Uvažoval viac srdcom, ako rozumom, tak preto veci chápal, rozumel im.
Čo záverom?
Je to ako keď hráte futbal – sú dve strany – na jednej je obeť a na druhej páchateľ. A kopať môžete len za jednu z nich. Ach, hej, neklamte sami seba, že sa dá kopať za obe strany.
Ešte čosi Rúfus povedal o zle. Ja to už viem, vy ešte nie.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 17.7.2016