Poznáte aj vy ten pocit, keď na niečo musíte dlho čakať? Tešíte sa na to, predstavujete si tú svoju vysnívanú vec. A potom ju konečne máte – a je ešte úžasnejšia, ako ste si mysleli…
Tak presne o takej životnej skúsenosti vám dnes porozprávam.
Na čo som dlho čakala?
Na knihu, ktorej názov ste si prečítali v nadpise. Skutočne sa volá Nedávajte do hrobu motýľa živého…
Čakala som na ňu naozaj hodne dlho, kým sa mi ju podarilo zohnať. A včera, v rámci mojej nočnej cesty z Polcesty, som ju pri čakaní na nočný spoj takmer štyri hodiny napriek únave čítala. Fúha, tak ma emočne vtiahla, že som nedokázala zaspať už ani potom v autobuse. A tak som si dnes „potiahla šichtu v práci“, popoludní aj nejaké tie domáce povinnosti a doteraz som na nohách. Hej, pravdaže, som po dvoch dňoch bdenia taká unavená, že aj písať tento blog je rizikom, lebo by som sa pri sedení najradšej schúlila do klbka a potichučky zaspala.
Prečo má kniha taký zvláštny názov?
Nuž, názov knihy je začiatkom citátu 8-ročného autistu Floriánka, ktorý povedal: Nedávajte do hrobu motýľa živého, veď viete, že to nie je dobré… Svet bez motýľov by už nebol pestrý. Zostali by tu len komáre a osy… A včely, ale tie nie sú pestré, ani krásne. Len užitočné. A len na to krásu sveta samé neutiahnu.“
O čom je tá úžasná kniha?
Predsa o úžasných ľuďoch – autistických deťoch a ich rodičoch. A je plná úžasných myšlienok. Deti, u ktorých by málokto predpokladal schopnosť učiť, podľa vyjadrení ich rodičov sú v ich živote tými, kto ich naučil najviac.
Príbehy v knihe sú rôzne, veselé i smutné, pretože popisujú radosti i starosti ich každodenného života. Ukazujú chvíle, kedy sú rodičia autistických detí silní, no i tie, kedy sú slabí. Každý z týchto príbehov nás však učí vidieť rodiny s autistickým dieťaťom – naozaj ich vidieť. Pretože často vidíme iba svoje vlastné predstavy o nich –že s postihnutým dieťaťom je len trápenie, utrpenie, námaha. Že človek, ktorý sa stará o dieťa s postihnutím môže zažívať niekedy aj pocit hlbokého šťastia a zmysluplnosti života, si zrejme málokto dokáže predstaviť.
Musí byť nejaký spôsob, ako porozumieť svetu (Gunila Gerlan in Hilde de Clercq)
A nielen pre autistov, ale pre každého z nás.
Nútime ich prispôsobovať sa nášmu svetu, hoci oni nám ponúkajú nazretie do toho ich sveta bez akýchkoľvek podmienok.
Označujeme ich ako bláznov či podivínov len preto, že sa od nás odlišujú. Oni nás prijímajú takých, akí sme.
My ich svet v strachu z neznáma zavrhujeme a vyhlasujeme, že je nepochopiteľný. Oni s údivom skúmajú náš svet, aj napriek strachu z neznáma a snažia sa ho pochopiť, hľadajú spôsob, ako mu porozumieť.
Musí byť nejaký spôsob i pre nás, ako porozumieť svetu, pretože je to náš spoločný svet.
Čo záverom?
Nie, nedávajte do hrobu živé motýle. Veď viete, že to nie je dobré…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 10.8.2016
P.S. : Ach, áno, autisti sú ako motýle, krásne pestré, jedinečné. A živé, áno, živé…