„Horšia ako smrť tela je smrť nádeje. Smrť snov.“
(Kniha G´Quan, Babylon 5)
Hej, takže v dnešnom blogu o nádeji. O tom, čo ňou rozumieme, prečo je pre nás nádej dôležitá a aké miesto zohráva v našom živote, aj o tom, s čím všetkým nádej súvisí. A ešte aj o úžasnej knihe, plnej nádeje.
Čo je nádej…
Ach, áno, raz som napísala v básni, že „nádej je niťou, čo drží vzor“… (v našej rodinnej, neuverejnenej knihe Filozofická, básne sú v nej moje a fotografie dcér). Pokladám ju za „chrbtovú kosť“ nášho života, pretože nás drží v živote.
Nádej podľa mňa znamená “byť stále na ceste“ – očakávať, veriť, plánovať, tešiť sa na niečo. Znamená, že aj keď nie všetko z toho, čo si naplánujeme, sa podarí, očakávame nové príležitosti, nové šance, nové horizonty.
A keďže Längle definoval, že „byť človekom znamená byť na ceste“, potom z toho plynie, že „byť človekom znamená mať nádej“. Podobne aj Křivohlavý uvádza, že „žiť znamená byť na ceste“, z čoho logicky vyplýva, že „žiť znamená mať nádej“.
Nádej – ako vidíme z uvedeného – sa prepája s ľudskou podstatou, „bytím“, aj so „žitím“, životnou cestou človeka. Je to teda veľmi dôležitý pojem, však?
S čím nádej súvisí…
Čo myslíte, s čím sa spája slovo „nádej“ najviac? So šťastím a radosťou, úspechom, so zmysluplnosťou života, alebo s niečím úplne iným?
Podľa mňa nádej súvisí najviac s dôverou k životu – „s vierou v lepšie časy, kedy veríme v to, že „opäť budeme mať dôvod byť šťastní“. Že máme sny. Že sa dívame k budúcnosti. Že to skrátka nevzdávame a veríme, že niekde v diaľke sa všetko v dobré obráti…
A tak ako vynikne lúč svetla v temnote a stáva sa pre nás nenahraditeľným, tak aj nádej v našom živote najjasnejšie zažiari v „temných časoch“ – v bolesti a utrpení, práve vtedy je pre nás nádej najcennejšia aj najdôležitejšia.
Nádej súvisí aj so zmysluplnosťou…
„Niet nádeje pre kameň byť niečím iným než kameňom. Ale spoluprácou sa zoskupí a stane sa chrámom“ – povedal Exupéry.
Áno, nádej sa spája aj so zmysluplnosťou. Pretože šťastie je o zmysluplnosti života pre nás. Znamená to, že i keď prídu mračná, musíme prekonávať problémy, stále máme chuť ísť ďalej, pretože vidíme svetlo v diaľke…
Úžasná kniha, plná nádeje…
Ach, hej, ak hovoríme o nádeji, existuje veľa kníh, ktoré by sme s ňou mohli spojiť. Pre mňa však tá najúžasnejšia kniha plná nádeje je Čo život dal a vzal od Betty Mac Donaldovej. Je to taký hrejivý plamienok ľudskosti, čo preniká jej autobiografickým príbehom. Radostnosť a láskavý humor sú jej vlastné, prerážajú aj ťažkými a bolestnými chvíľami, ktoré zažívala. Dokáže sa smiať aj sama na sebe, jemne ironicky.
Nie, v tejto knihe ale rozhodne nie je ustavičný, umelý a silený smiech „ako to všetko zvládam ľavou zadnou, nech príde čokoľvek“. Je tam i smútok a slzy, hnev, žiarlivosť, únava, chvíle neistoty a trpkosti, ktoré prichádzajú do jej života a ktoré prekonáva.
Betty je prirodzená, autenticky popisuje i svoje chvíle nepohody, kedy sa sama vzdávala a prestávala životu dôverovať. No stále okolo nej bolo plno milujúcich ľudí, rodina a priatelia, ktorí v takých chvíľach stáli pri nej. Vidí ich s ich ľudskými chybami a preto ich jej srdce miluje ešte viac…
Jasné, je to jedna z mojich ponorových kníh, ktoré čítam a nevnímam čas. Mám ju moc rada…
Záverom…
Nádej je to, čo nás drží.
Ach, áno, „nádej je niťou, čo drží vzor“… Kým ju máš…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 3.10.2016
P. S. :
Nádej – to je viera vo Vianoce. Viete, že počas roka prídu obyčajné všedné dni, prídu i dni nepohody, pretože šťastie nie je idylický nepretržitý stav radosti. Ale i tak Vaše srdce verí, že zasa prídu aj Vianoce…