Tak, tak, dáme ešte jedenástku 11. O všeličom. Dnešný prvý blog 11 bude o dnešnom dni a tak trochu i o nás všetkých, pretože dnešný sviatok ctí asi každý…
11
O jedenástke a jej symbolike pre mňa som už písala kedysi v tomto blogu. Je magickou hranicou dobra a zla, aj keď niekedy je dobro a zlo ťažko rozlíšiteľné, pretože nepoznáme dosah udalostí. A každá zlá udalosť a bolestná skúsenosť by mala priniesť i pozitívnu zmenu. Ibaže keď zaviaznete v kope ruín, ktoré zostali z vášho doterajšieho života, vyzerať svetlo v diaľke je naozaj neľahké.
A to som sa dnes snažila zo všetkých síl. Pre ten jedenástkový magický dátum, ale hlavne pre sviatok zosnulých.
Sviatok zosnulých…
Poviem vám, odmala som milovala tento deň. Šli sme na cintorín v mojej rodnej dedine, celá rodina, s vencami rozvoniavajúcimi čerstvou čečinou a spomínali sme na blízkych. Naozaj som tento deň pokladala za najkrajší deň v roku, hneď po Vianociach. Štrbský cintorín, plný svetielok, bol pre mňa ako malé dieťa čarovným miestom, symbolizoval mi obrovské more lásky, ktoré sa v tých svetlách ukrývalo medzi ľuďmi stojacimi pri hroboch a tými, ktorí žijú už len v ich spomienkach. Áno, už ako malé dieťa som dokázala zachytávať pocity veľmi intenzívne.
Je to ale pravdaže odlišné, úplne odlišné, keď stojíte pri hrobe prababky, ktorú ste nepoznali a keď máte zapáliť sviečku za vlastné dieťa.
Spomíname…
Ibaže synovi na hrob sviečky zapaľovať nechodím. Aj teraz je vysvietený balkónový rám, na ktorom horia sviečky za starého otca a starú mamu, za svokru, aj za krstnú mamu. A pravdaže, aj za Maroška.
Urnu so synom mám doma a mávam chvíle, keď pociťujem nutkanie vziať môjho syna v urne na prechádzku, alebo pohojdať sa na hojdačku. Plánovala som, raz, v tých mojich snoch o dome a záhrade, vysypať jeho popol pod strom v záhrade, aby bol voľný. Strom čaká v kvetináči, Maroškov popol v urne, no zázrak kde nič – tu nič.
Zapáliť sviečku…
Zrejme každý z nás dnes zapaľuje sviečky tým, na ktorých spomína. Hádam len Vianoce sú naozaj tak silným sviatkom vzťahov ako dnešný deň. No dobre, viem, že na nich myslíme nielen dnes, ale dnes je to také silnejšie.
To máte tak ako keď…
Ja som chcela som dnes ísť Marošímu zapáliť sviečku aj do lesa – na naše obľúbené miesto, „ku partizánom“. Ibaže dopoludnia som deťom varila, popritom som písala (kadečo, naozaj, chvíľu som sa držala a napísala som blog Kotleba a diskutéri na blogoviny.sk, potom som chvíľu plakala pri mixovaní mrkvovej polievky a vyprážaní lángošov, a tak ma to dalo dole, že som napísala báseň, aj tú som nahodila na blogoviny.sk). Inak som sa naozaj držala, písala som odborné veci – ale nie, nebudem klamať, nariekala som cez deň viackrát, ale u nás teraz býva vždy viacero dobrých dôvodov na plač, takže i dnes to bolo multidimenzionálne podmienené. Poviem vám – naozaj to bolo skutočne zvláštne, ale ja som cítila dnes takú podpornú energiu, neviem odkiaľ, boli okamihy, keď ma to hodne upokojovalo. A hej, napísala som potom vďaka tomu ešte ďalšiu báseň, o Novembri, tú nahodím sem v nejakom článku v budúcom týždni, tak ju uvidíte.
A popoludní, keď som už mohla vyraziť „k partizánom“ bol taký vietor, že zapáliť sviečky v lese by nebolo múdre. Netúžila som sa presláviť ako tá, ktorá podpálila Národný park Muránska planina.
Záverom…
Ja teraz myslím na citát z Korintských, že láska je zo všetkého najsilnejšia na svete. Lebo je.
Tak nám všetkým prajem, aby sme spomínali v dnešný večer na všetku tú lásku, ktorá bola a je medzi nami a tými, ktorým zapaľujeme sviečky.
Elena K. Ištvánová Predná Hora 1.11.2016