11. 2. – „November“ 2016

2. novembra 2016, elenaistvanova, 11.

Zvolebnieva sa? Akosi intenzívne plánujú naši plánovači, kto by mal alebo nemal vyhrať budúce voľby – „lebo my sme tí jediní múdri a správni“. Snažia sa zlátať zákony šité mieru tesnejšie ako skafander potápača. Jednokolové či dvojkolové, či akékoľvek – len aby sme vyhrali a udržali sa pri korytách…

A pritom sa míľovými krokmi blíži Sedemnásty. Takže dnes zasa raz o ňom. Alebo sme naň už zabudli?

 

November 2016

 

Mrazivý vietor zavial,

zima sa blíži zas,

na naše srdcia klope aj „Novembrový“ čas.

 

Tešiť sa chceme azda, či plakať budeme?

Kde je tá skvelá brázda vyrytá do zeme

krajiny budúcnosti, ktorú sme chceli žiť,

veď generačný odkaz  mali sme vytvoriť?!!!

 

Namiesto toho ZOO brúzda sa krajinou – zmäť vlkov, tigrov, supov,

s gorilou rodinou.

O budúcnosti vravia,  bez škrupúľ klamú nás

a mne z ich krásnych rečí po tele beží mráz.

Na čele hrdo stoja,  sľubujú zvesela,

a mne tie slová znejú jak cigánska kapela.

Vedú nás ku zajtrajškom – jedine pre seba

a my sme iba nástroj, nie – nás im netreba,

stráca sa ľudská cena, hodnota života,

len zisk a moc sú u nás jediná istota.

Zástupy dlhujúcich, chudobných, bez práce,

kto v tomto skvelom spolku nad nimi zaplače?

Už štvrťstoročie prešlo, biede tu konca niet,

ku akej budúcnosti speje tento náš svet

ukrytý za obzorom straníckych vývesiek,

čo na budúcnosť nám stále núkajú správny liek,

pokiaľ ich povolíme – a potom zem sa tras,

až v predvolebnom čase múdrosť k nim príde zas.

Vedú nás ku zajtrajškom –  čo nám však chystajú?

Nesvietia srdcom ceste,  nádej nám nedajú,

a pravda tu je takmer morálna zvrátenosť…

Preto sa nahlas pýtam – nemáte toho dosť?

 

Myšlienky – čierne vrany krúžia nie zvesela,

na cestu vyhráva nám cigánska kapela – znie hudba prázdnych sľubov, falošné tóny v nej,

do srdca sa nám vkráda smútok a beznádej.

Kam dôjdu naše deti, keď tu sme zastali,

budúcnosť ukradnú im vojnoví šakali,

na bubon zla už bijú,  krv zdiaľky ňuchajú,

mieru, láske a šťastiu dnes šancu nedajú.

Dokedy chceme mlčať, oči mať zavreté,

a sami sebe márne navrávať o svete, že vraj raz bude dobre, samo to príde k nám,

či nechápeme azda, že je to hlúpy klam?

Snáď hmla nám kryje oči, aby sme videli,

že do tejto stanice sme cestovať nechceli???!!!

 

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 2.11.2016