No veď hej, nijako sa netajím svojou láskou k rozprávkam. Sprevádzajú ma životom. A nevzdala by som sa ich za nič, mám ich prirastené ku koži.
Môžeme sa však stretnúť s rôznymi názormi na rozprávky – niektorí ľudia tvrdia, že rozprávky pre nás nie sú žiadnym prínosom, že nás odvádzajú od reality, pretože život nie je rozprávkou, je tvrdý a máme sa preto dívať na svet realisticky, očakávať skôr zlé veci, aby sme neboli neskôr sklamaní.
A ako je to s vami? Myslíte si, že rozprávky sú v dnešnom svete nezmyslom, držia sa ich snílkovia a blázni? Alebo rozprávky i vám, rovnako ako mne, ticho šepkajú do ucha, že na svete existuje dobro, že tá správna cesta nebýva tá najľahšia a najjednoduchšia a že príbehy mávajú v živote dobré konce, že sa v nich raz všetko obráti k dobrému?
Tak dnes poďme spolu pouvažovať o tom, čo nám rozprávky v živote dali a vzali… Že či dáme aj nejakú knihu, ktorá je úžasná a súvisí s témou? No ešte neviem, možno áno…
Začnite úvahou o tom, čo nám rozprávky môžu vziať…
Neviem ako ste na tom vy, ja rozprávky milujem, naozaj ich milujem, najmä tie rúfusovsky spracované, to z mojich blogov vidno doďaleka.
Viem, podaktorí autori pokladajú rozprávky a ich vplyv za škodlivý – napríklad Liebman tvrdí, že veta „žili šťastne až do smrti“ je jednou z najtragickejších viet v literatúre, ďalší konštatujú podobne cynicky, že „nás rozprávky otrávia svojou iluzívnosťou“. Očakávame vraj potom šťastný život, bez problémov vo vzťahoch – a preto nakoniec zažívame sklamanie.
Neviem, možno niektorým ľuďom rozprávky naozaj berú realistický pohľad na život, ak sa sami príliš vžijú do predstavy seba ako princa či princeznej. Ak očakávajú, že podobný, silne zidealizovaný, bude aj ich partner, rozprávkovo dokonalý, bez ľudských chýb. Zrejme sa potom naozaj môžu cítiť nešťastní a sklamaní.
A možno rozprávky berú niečo i tým ľuďom, ktorí chcú sami len brať, a nie aj obetavo dávať. Ktorí rozprávkam načúvajú len ušami, a nie aj srdcom. Čakajú len ten šťastný koniec, ku ktorému dôjdu po pohodlnej ceste, bez námahy. Nie, nie, takto to v rozprávkach nefunguje – najprv drak, potom princezná…
Ja som toto ale od rozprávok nikdy nepotrebovala. Namiesto princov na bielom koni som hľadala cez rozprávky skôr „dobro kdesi vnútri človeka“… Ako to povedal Rúfus, rozprávka „…neuhýba zlému, iba verí v dobro kdesi v húšti človeka, podobá sa trochu lesnej zveri, ktorá do tej húšte uteká…“
Čo mne rozprávky vzali?
Strach, vďaka rozprávkam som pochopila, že náš život je príbeh a že strach na začiatku mať môžeme, no zbavíme sa ho vykročením…
Falošné presvedčenia, vďaka rozprávkam som pochopila, že proti zlu treba bojovať. Že sa mu musíme postaviť, že mu musíme čeliť. Aktívne, vziať do ruky meč a zoťať mu hlavu, pretože nie je účinná cesta ísť drakovi dobrým príkladom v správaní a čakať, kým zdochne na starobu.
Beznádej, vďaka rozprávkam som pochopila, že človek sa môže ocitnúť v neľahkej, možno veľmi zlej životnej situácii, ale že je dôležité, ak kráča tou pravou cestou ďalej, nezíde z nej, pretože len tak je sám sebou…
Pokračujme tým, čo nám rozprávky môžu dať…
Rozprávky sú veľkou školou života, určenou pre malých aj veľkých. Toľko múdrosti, koľko jej je naskladané oddávna v rozprávkach, a podanej takým láskavým a prístupným spôsobom ako v rozprávkach, inde nenájdeme.
Čomu všetkému nás môžu učiť rozprávky?
Láske. Úcte k životu, prijatiu seba, akceptácii ostatných, rešpektu ku starým ľudom, láskavosti ku zvieratám.
Múdrosti. Pokore voči veciam, ktoré sú väčšie ako my. Pochopeniu, že viac by sme mali načúvať srdcom, ako ušami.
Odvahe. Úprimnosti voči sebe, aj voči iným. Uvedomeniu si toho, čo má v živote naozaj cenu a schopnosti vykročiť za tým.
Pre mňa rozprávky nie sú rozbíjačom mojich životných ilúzií, ale tmelom môjho srdca. Učia ma veriť, mať nádej, uvažovať o ceste, ktorou idem. Učia ma odvahe. Učia ma žiť pravdivo. Pomáhajú mi dýchať v tomto svete.
Ja som rada otrávená rozprávkami…
Že prečo? Hm, azda by som to povedala lepšie ako Rúfus, že „…bola si svetlom môjho večera a potravou v tom bičujúcom hlade. Ak vo mne žila úzkosť, neviera, v tebe bol pokoj spravodlivých, nádej…“
Takže za mňa je to jasné – ak život, tak s rozprávkami, ak kniha, tak Rúfus. Sobotné večery – prebásnené rozprávky, vraciam sa k nim v mojich blogoch znovu a znovu. Pravdaže, Rúfus má rozprávkova viac, ale tieto mám najradšej. Pohovoril o rozprávkach v Sobotných večeroch veľa. Miloval ich rovnako ako ja, vnímal ich nežnosť a krehkosť, dokázal ju pomenovať v básni „… rozprávka plachá ako zvieratko opodiaľ stojí, chcela by sa nás dotknúť úkradkom, aj sa nás bojí…“
Áno, tak. Rozprávky sú mi blízke svojou nehou a krehkosťou. Zázračnom, ktoré objavujú kdesi v nás. Tým, že v nich dobro vyhráva, lebo v živote to tak niekedy nevidno. Sú mi blízke tým, že je v nich nádej, že sa všetko obráti na dobré, tam kdesi v diaľke, lebo v živote sa mi to tak teraz neobracia.
Čas rozprávok…
Áno, je to tak, nedávam hru na jednu otázku. Tak aspoň prianie, úprimné.
Čas rozprávok spájame často s detstvom, ale i s Vianocami. Tie sú predo dverami. Tak nech sú tie vaše vianočné sviatky, ktoré sa už blížia, naozaj rozprávkovo krásne, plné pohody.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 19.11.2016
P. S.: Ach, áno, Predná Hora je rozprávkovo krásny kraj…