„Povedzme si to prámo. Človek dokáže skoro šecko…“
Zrejme ste spoznali citát z Radošíncov. Nuž, áno, človek dokáže veľa, skoro všetko. Aj kráčať tmou…
Keďže územie anjelov je „pod kožu“, je to o tej mojej tme…
Takže tak.
Čo je tma…
Tmou môžeme rozumieť okrem tej, ktorá sa rozprestiera teraz za oknom, aj symboliku nedostatočného poznania. Tma je plná protikladov – môžeme ísť tmavou nocou a dívať sa na nebo plné hviezd, ale môžeme ňou kráčať a uvedomovať si prítomnosť nepoznaného, záhadného, možno istým spôsobom aj desivého.
Ak hovoríme, že ideme tmou, je v tom menej dôvery, ako keď ideme hmlou. Áno, je to tak.
Hej, zasa raz si kladiem otázku, kto som a čo chcem.
Niekedy…
Niekedy je bolesť za mojim synom taká intenzívna, že si vravím, že nechcem nič iné, nič iné, len môjho syna a život, ktorý som mala. Nič iné.
Časť zo mňa však pritom vie, že to už nie je a že žijem inú verziu príbehu. Aká verzia to však má byť?
Znamenie osudu…
Nie, neviem, či moje čakanie na nejaké „znamenie osudu“, ktoré mi tú pravú ďalšiu cestu ukáže, je tým „pravým orechovým“. Pretože ma to odvádza od akéhokoľvek ďalšieho vykročenia.
Sú chvíle, keď si uvedomujem, že tie chvíle bolesti za synom sa prehlbujú práve nevykročením ďalej, neriešením rozsypaných vzťahov a celej tej zúfalej životnej situácie.
Potom sa v duchu utešujem, že predsa v živote k nám „príde všetko, čo má prísť“. A možno stačí len trpezlivo čakať a veci sa rozhýbu raz, možno…
Dokonca som bola i na pár konšteláciách v snahe môj život pohnúť k niečomu zmysluplnejšiemu, ale to mi potom umožnilo zakaždým čakať tri mesiace, aká úžasná zmena po nich nastane. No keď žiadna, asi som v tej správnej verzii príbehu, nič sa nedeje a nič sa nezmení, treba si len na ňu zvyknúť…
A keďže to, na čo by som si podľa tej predstavy mala zvyknúť, je pre mňa také málo prijateľné, objaví sa opäť silná bolesť za synom a životom, aký som žila…
No hej, som v akomsi bludnom kruhu a…
Vykročiť z tmy…
Iste, spravila som si predstavu, ako by som šla ďalej a čo by som robila.
To, za čím som chcela ísť úplne najviac, bolo práve Územie anjelov, môj veľký vysnívaný projekt. Musela som sa ho vzdať, lebo taký obrovský projekt potreboval, aby som mala naozaj stabilné zázemie.
Bola by som zvládla i alternatívu presťahovať sa a vziať si do pestúnskej starostlivosti postihnuté dieťa.
Ibaže všetky tie cesty a plány mi osud zavrel.
Hovorím si a uvedomujem si, že sú na svete veci, väčšie ako ja – a tak len sedím a čakám, čo sa udeje.
Neviem, či je to taká veľká dôvera alebo nedôvera k osudu, nejako sa to strieda. Možno by ten život mal ísť nejako prirodzene, tak sám od seba – tak, ako hovoria Radošínci:
„A preto by si mal človek celkom skromne povedat: – Ešte tak mnoho teho nevím. A preto sa budem na svete račej vácej čudúvat, jako svet menit. Lebo pri čudúvaní nekapú stromy, nekapú ryby, ale rastú stromy a padá snáh,,,“
Záver…
A čo by bolo pre mňa vykročením z tmy? Ten pocit, pri ktorom viete – podobne ako Radošínci – že…
„A šecko je na svojom míste, tak jak má byt.
Tak jako ked je na jar naozaj jar, v lete ked je leto, na jabloni jabĺčko, na človekovi hlava a v človeku srdco…“
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 9.12.2016