Zložité veci treba hovoriť jednoducho. No hej, pravdaže. Uzavierací, jedenástkový blog Nedám sa umlčať.
Je výzvou pre všetky obete pochybení lekárov i pre všetkých tých, ktorí stoja v tejto spoločnosti pri obetiach, na strane spravodlivosti.
O akú výzvu ide? Dozviete sa.
Úvodom bilancujme…
Ministerstvo spravodlivosti, schopné zosmoliť zákon o boji proti extrémizmu za necelý mesiac, nebolo schopné implementovať európsku smernicu o prístupe k obetiam trestných činov za tri roky od smrti môjho syna – odkedy sa vo veci na nich obraciam. Dokonca porušilo i zo strany EÚ stanovenú lehotu. Európska komisia je podľa medializovaných údajov v dôsledku toho voči Slovensku v konaní za nedostatočnú implementáciu smernice na ochranu obetí trestných činov.
V dôsledku neschopnosti a neochoty tohto štátu implementovať európsku smernicu v celom rozsahu obete lekárskych pochybení sú v tejto spoločnosti sekundárne traumatizované. Po dlhé roky sa nevedia domôcť spravodlivosti ani primeraného odškodnenia, tresty pre lekárov – páchateľov i v prípade zavinenia smrti pacienta sú len formálne a nemožno hovoriť o sankčnom charaktere pre páchateľa, ani o morálnom účinku na potenciálnych páchateľov.
Navyše v dôsledku bezohľadného správania lekárov – páchateľov voči obetiam sú obete, trpiace v dôsledku ich činu, vystavené ďalšiemu utrpeniu a pokračujúcej traumatizácii. Na túto skutočnosť som poukazovala opakovane i v mojom blogu.
Práva obetí a práva páchateľov…
V civilizovanej spoločnosti nemožno nadradiť práva jedného občana nad práva druhého človeka – a na Slovensku sú práva páchateľov v dôsledku nekvalitnej legislatívy právam ich obetí nadradené.
Počas pojednávania sa lekárka, ktorá svojim neodborným postupom zavinila smrť môjho jediného syna, správala nečestne – odmietla vypovedať, neospravedlnila sa nám. Dokonca na základe svojej žiadosti vstúpila do nášho sporu voči nemocnici za odškodnenie – ako intervenientka v druhom rade. Hrozí jej totiž riziko, že by nemocnici – jej bývalému zamestnávateľovi musela uhradiť škodu do výšky troch mesačných platov (skutočne, iba toľko za zavinenie smrti dieťaťa) – za takú sumu je dotyčná lekárka schopná traumatizovať ma predstavou, že by sa moje deti (musia ísť na súd svedecky vypovedať) museli dívať na osobu, ktorá spôsobila smrť ich brata a tragédiu našej rodiny. Priali by ste si na mojom mieste, aby vaše deti týmto štátom boli nútené dívať sa na takú osobu?
Navyše – odsúdená lekárka vstúpila do pojednávania s písomným vyjadrením, že podľa jej názoru škoda uhradená za smrť nášho jediného syna by nemala presiahnuť 1700 eur.
Kladiete si teraz otázku, aká je morálka páchateľky a aké morálne právo má páchateľka sa vyjadrovať k odškodneniu za život dieťaťa, ktorý mu sama vzala? Takéto konanie páchateľky nás hlboko zraňuje a trpíme ním.
Podľa môjho názoru je jej konanie bez profesijnej etiky, aj akýchkoľvek morálnych zábran a základnej ľudskej slušnosti.
Preto – aby v budúcnosti nemuseli podobne ako my trpieť ďalší ľudia, ktorí sa stanú obeťami pochybení lekárov na Slovensku – spravím tri kroky.
Prvý krok – Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku…
Zhrnutie:
Obete pochybení lekárov na Slovensku trpia. Kým v iných krajinách obete trestných činov dostávajú komplexnú pomoc (a to bez ohľadu na to, či šlo o čin úmyselný alebo nie – z pohľadu obete to je predsa jedno, stále je obeťou), Slovensko pomáha len páchateľom.
Obete trestných činov v tomto štáte nie a nie sa dočkať korektného prístupu zo strany Slovenskej republiky. V priebehu troch rokov som sa snažila komunikovať trpezlivo a obracala som sa na všetky možné inštitúcie, ktoré by obetiam pochybení lekárov mohli a mali pomáhať. K žiadnej náprave nešlo. Mám o tom písomné dôkazy.
(A teraz už niektorým bystrejším svitlo, že ak mám dôkazy, zrejme ich plánujem použiť).
Tak je.
Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku som oficiálne požiadala o pomoc.
Rovnako žiadam teraz o pomoc vás všetkých…
Druhý krok – výzva…
Zhrnutie:
Medicína je profesia, založená na etike a morálke. Z mnohých prípadov (uvádzajú ich na svojom facebooku napríklad Pacientske kauzy na Slovensku) je zrejmé, že chýba individuálna mravnosť a ľudskosť, morálna aj profesijná etika mnohým slovenským zdravotníkom aj slovenským nemocniciam.
Na medzinárodnom fóre zverejním zúfalú reálnu situáciu obetí lekárskych pochybení na Slovensku, v rámci ktorej poukážem na to aké percento zdravotníkov po pochybení nepostupuje profesionálne odborne, eticky, ani ľudsky čestne.
Predložím objektívne údaje – preto verejne vyzývam a aj písomne oslovujem, aby mi vo veci údaje poskytli –
Poskytnúť údaje mi však môžete aj vy, ktokoľvek – zbieram údaje o:
Hlavne však zbieram údaje o tom, v koľkých prípadoch sa slovenskí zdravotníci po pochybení zachovali morálne aj profesijne správne, t. j. priznali si chybu, ospravedlnili sa a obeti svojho pochybenia sa snažili pomáhať – a to či samotní lekári – vinníci, alebo nemocnica ako inštitúcia.
Potrebujem zozbierať údaje. Prosím, neváhajte, posielajte mi ich do 22.2.2017 na mail: pochybenialekarov@centrum.sk
Tretí krok …
Zhrnutie:
Obete pochybení lekárov na Slovensku trpia nielen samotnou smrťou blízkeho, ale i postupmi polície, súdov a hlavne páchateľa samotného.
Jediný, kto zúfalú situáciu obetí pochybení lekárov u nás nechápe, je Slovenská republika a jej kompetentné orgány, ktoré na zaistenie účinnej pomoci pre obete kašlú.
Pani ministerka spravodlivosti Žitňanská, čo sa musí stať, aby ste sa konečne rozhýbali k činu a tak potrebný zákon o pomoci obetiam konečne uviedli do praxe? Má niektorá z obetí vziať spravodlivosť do svojich rúk? Alebo má zažalovať Slovensku republiku za nečinnosť vo veci? Alebo sa má upáliť na námestí? Na čo čakáte?
Čo sa musí stať, aby sa konečne prístup Slovenska k obetiam lekárskych pochybení zmenil???!
Záverom…
Práva páchateľov v tomto štáte musia končiť tam, kde začínajú práva ich obetí.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 10.2.2017
P.S.: Ach, áno, pravdaže, experti Slovenskej republiky na právo. – mali by ste sa stať expertmi na spravodlivosť.
Môj podnet proti Slovenskej republike poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika diskriminuje obete neúmyselných trestných činov. Z hľadiska obete je totiž jedno, či vám niekto zabije dieťa úmyselne alebo neúmyselne – výsledok je rovnaký – vaše dieťa je mŕtve.
Len tento štát vám neposkytne žiadnu pomoc.