Modro-modrý vták sa díval na more, ligotajúce sa v prvých lúčoch ranného slnka. Svitalo, svet sa uberal smerom k novému dňu.
More ticho šumelo, dýchalo ešte usínajúcim nočným vetrom. Na oblohe pomaly plávali oblaky prežiarené ružovkasto svitaním.
Modro-modrý vták sa díval v ústrety prichádzajúcemu dňu.
A v tej tíšine prebúdzajúceho sa rána, ktoré zanechávalo na tmavosivej farbe kameňa nežné dotyky slnečných lúčov, modro-modrý vták napísal na kameň svoju druhú myšlienku, ktorá znela:
K cieľu vedie vždy len priama cesta.
Záverom…
Ach, pravdaže, v živote niekedy nevolíme priamu cestu, hľadáme rôzne okľuky. Ibaže keď si uvedomíme, že k cieľu vedie iba priama cesta a žiadna z okľúk nie je cestou k cieľu, len nás od cieľa zdržiava alebo vedie iným smerom, potom dokážeme vykročiť naozaj priamou cestou.
Pretože iba priama cesta nás naozaj vedie k cieľu…
Dobrú noc…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 13.2.2017