More ticho-ticho šumelo. Slnečné lúče už nešírili žeravú páľavu, ale hriali, ich pohladenie šírilo príjemné teplo. Postupujúcim popoludním svet ožíval, malátnu idylku vystriedala svieža pohoda.
Z diaľky sa vynorili obláčiky, striebristé a jemné. V belaso-belasej krajine priťahovali zrak. Nad more vzlietli aj čajky, s hlasným krikom poletovali nad vodnou hladinou.
Modromodrý vták si našuchoril pierka. V lúčoch zapadajúceho slnka sa jeho perie lesklo tisícimi modrastými zábleskami, vyzeral ako malý žiarivý drahokam.
Zlietol na piesok vedľa kameňa, zrazu pôsobil nežne a krehko. A do kameňa ako svoju ôsmu myšlienku napísal slová:
Nepotrebujeme odpúšťať, ak neposudzujeme.
Záverom…
Nie, nie sme dokonalí. Ani nepotrebujeme byť. Ani svet okolo nás. Pretože veci nie sú dobré ani zlé, iba sú. Hranice, ktoré staviame čomukoľvek vo svete tým, že to posudzujeme, obmedzujú najviac nás samých. Jediná potrebná hranica je hranica nášho bezpečia.
Dobrú noc.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 19.2.2017