Krajina sa strácala v hustnúcej temnote. Nastupovala vláda noci. Nebo sa roztrblietalo tisícimi hviezdami a vrhalo ligotavé odlesky na hladinu mora. Nad morom zavial chladný vietor, silnel každým okamihom. Prinášal špľachot vĺn, narážajúcich na breh a ostrý slaný morský vzduch, ako tajný plač mora, znásobený tmou.
Čajky usínali v bezpečí svojich úkrytov v skalách, zbierali sily spánkom, aby mohli ráno vítať ďalší deň.
Modro-modrý vták sa ticho chúlil s privretými viečkami, čelil snom. Jemne, upokojujúco sa chvíľu kolísal, no potom na kameň v dychu noci napísal svoju desiatu myšlienku:
Najúžasnejším svetlom je plamienok v temnote.
Záverom…
Plamienok žiariaci v tme je najcennejším svetlom. Žiadne iné svetlo nemá takú krehkosť a zároveň silu, ani poludňajší úpek, ani svetlo bežného dňa, hoci v žiare slnka či počas dňa si ho málokedy všimneme. No je tu a dodáva nádej v temnote. Možno preto prichádza občas do nášho života temnota, aby sme zbadali jeho svetlo.
Dobrú noc.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 21.2.2017