Temnota sa rozprestrela všade dookola. Zatiahla nepriehľadnú sieť hviezdnou oblohou, aj hladinou mora, vietor zmĺkol. Zavládla tma a ticho.
Modromodrý vták sa chúlil v temnote. Ukrývala tisíceré modrasté odtienky jeho peria, no i v tej čiernočiernej tme boli stále jeho súčasťou. Horúce slzy prerazili chlad noci. Modromodrý vták podišiel ku kameňu a napísal naň svoju poslednú, jedenástu myšlienku:
Pravdu máme po celý čas pred očami.
Záverom…
Pravdu máme v živote po celý čas pred očami. Ak ju nevidíme, nie je to chyba pravdy, ale nášho pohľadu. A pravdou je tiež, že veci, ktoré nechceme vidieť, bývajú pre nás vždy tie, na ktoré by sme sa mali najpozornejšie dívať.
A čo bolo ďalej…
Svitanie presvetlilo breh. More šumelo, nad jeho hladinu vylietali s hlasným krikom čajky, vietor šíril omamnú vôňu kvetov. Nebom sa pokojne vznášali oblaky, trblietavo biele.
Prvé slnečné lúče dopadli na kameň, kde sedával vták. Postupne osvetlilo vychádzajúce slnko celý kameň. V bielom piesku vedľa kameňa sa trblietalo pierko modrého vtáka.
A na kameni stálo:
Hodnota dobrého skutku sa nemeria jeho veľkosťou, ale jeho úmyslom.
K cieľu vedie vždy len priama cesta.
Najďalej sa na svojej ceste dostaneme poznávaním pravej hodnoty vecí.
Iba časti celku tvoria celok.
Cesta z bodu A do bodu B je rovnako dlhá ako cesta z bodu do B do bodu A.
Ak chceme niekam dôjsť, musíme tam vykročiť.
Aj vták Fénix sa opätovne rodí v plameni ohňa, a nie vo svetle sviečky.
Nepotrebujeme odpúšťať, ak neposudzujeme.
Jediná pravá pieseň je pieseň nášho srdca.
Najúžasnejším svetlom je plamienok v temnote.
Pravdu máme po celý čas pred očami.
Ach, hej, kameň nesie posolstvo modromodrého vtáka…
Dobrú noc…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 22.2.2017