No o čom inom by bolo, ak nie o našom štátnom dlhu?
Slovenský štátny dlh nabral skutočne astronomické rozmery z môjho pohľadu. Takže dnes v mojom blogu o ňom, o budúcnosti a budúcich generáciách, a o vinníkoch tohto stavu.
Štátny dlh Slovenska
Z celkového nášho štátneho dlhu sa nám môže zatočiť hlava – minulý rok bol viac ako 41 miliárd eur.
Každý občan Slovenska, vrátane detí a dôchodcov, tak minulý rok dlhoval vyše 7 600 eur, predovšetkým finančným inštitúciám zo západnej Európy.Slovensko každý rok zaplatí za svoj dlh viac ako miliardu eur. Od globálnej ekonomickej krízy z roku 2008 sa náš dlh viac ako zdvojnásobil. Náklady na obsluhu štátneho dlhu sú pritom v stámiliónoch eur.
Slováci najviac dlhujú veľkým krajinám Európskej únie. Zaujímavé je tiež, že sa zlepšuje rating Slovenska a tým sa tiež mení typ a štruktúra investorov. Pribúdajú tí, ktorí uprednostňujú menšie riziko, a tým aj adekvátne menšie výnosy – na náš dlh sa v súčasnosti najviac skladajú bohatší Európania, ktorí si odkladajú peniaze alebo si sporia na penziu. Následne profitujú z úrokov, ktoré platíme.
Ach, ako skvelo hospodári naša vláda…
A za ostatný rok sme poskočili štátnym dlhom až na 43 miliárd. Odhad odborníkov do roku 2018 je nárast štátneho dlhu na viac ako 45 miliárd… (presne 45, 6 miliardy).
A to je rok 2017 tuším že posledný rok, kedy platí dlhová brzda na úrovni 60 % HDP. Od ďalšieho roku by sa mala podľa ústavného zákona znižovať na 50% HDP.
Ja viem, že HDP nie je ten najoptimálnejší údaj, najviac výpovedný, zrejme aj schodok a vývoj deficitu je dôležitý, ale o tom nejdem polemizovať, nie som ekonóm.
V tlači sa ale občas pri argumentácii o tom, ako úspešne si vedie naša vláda, mihnú práve správy o tom, aké percento tvorí verejný dlh Slovenska v pomere ku HDP.
Rozumiem dokonca i tomu, že Slovensko by mohlo mať lacnejšie pôžičky, ak by ich vzalo za nižšie úroky. A ušetrené peniaze by mohlo využiť na diaľnice, dôchodky, platy, či zúfalo podfinancované školstvo
A úplne dokonale rozumiem tomu, že by „naši páni pri moci“ chceli zrušiť dlhovú brzdu.
No tak vám poviem – čo teraz? Ústavný zákon nemožno zrušiť len tak, bez opozície. Dalo by sa kadejakými čachrami – machrami v účtovníctve, niektoré položky nezarátať do dlhu a – potom by sa to ryžovalo a valilo, to by bolo dlhov. Našťastie je tu dlhová brzda. Našťastie – a nech aj zostane, aspoň to je z môjho pohľadu aká – taká poistka voči zlodejinám.
AKO JE MOŽNÉ…
A keďže som priznala, že nie som ekonóm, otvorene priznávam, že nerozumiem jednej veci – a budem skutočne rada, ak mi ju niekto jednoducho vysvetlí – ako je možné, že potrebujeme robiť nové a nové dlhy, keď v tomto štáte máme:
Krucinál, tak ako je to možné, že si musíme ešte aj požičiavať také veľké sumy???!!
Ak je celoročný rozpočet Slovenska približne 15 miliárd, potom požičať si za jediný rok 2 miliardy – to mi pripadá samovražedné…
Nie, nie som ekonóm, ale ani debil nie. Zato tí pri moci zrejme áno, keď takto šafária s našimi peniazmi a našim štátom.
No prečo o štátnom dlhu Slovenska dnes točíme?
Nemá čo robiť táto blogerka, štátny dlh ju trápi – poviete si možno – čo to neprenechá ekonomickým expertom z vlády?
Na jednej strane – ja mám stále čo robiť. Výstižnú príhodu vám prezradím. Pred týždňom moja najstaršia dcéra prišla do kuchyne, či si môžem pozrieť niečo z jej práce, ktorú píše, keď sa budem chvíľu nudiť. Na to sa ozvala prekvapene stredná dcéra – „Kika, ty si videla mamu sa niekedy nudiť?“
Takže – stále niečo robím. Navyše teraz som upísaná do vyčerpania, celkom cielene. Prehlušujem smútok a zúfalstvo písaním – jednu z prác som dopísala, druhú dopisujem. Potom ešte tri. Knihu budem dopisovať zrejme až v Bratislave o dva týždne. Ale do konca marca bude všetko hotové.
Na druhej strane – jasné, mohla by som písať o nádhernej rannej ceste do práce, kedy sa včera z pološera vynárali zahmlené a snehom nanovo postriebrené tmavé kopce a dnes ráno ich slnko prekreslilo nežne do ružovkasta. Ťahajú sa kamsi do diaľky a bol to naozaj čarokrásny obraz. Túžila som pri pohľade na ne sedieť v tej chvíli tam hore v kopcoch. Len tak tam sedieť, a dívať sa do diaľky. Aj napriek hlbokej bolesti dní, ktorými kráčam, tie „čarovné okamihy“ stále vnímam a som za ne hlboko vďačná. Ale veď o tom všetkom občas píšem.
Na tretej strane – aj vás by mal štátny dlh Slovenska trápiť, skladáte sa naň spolu so mnou, a raz naň doplatia i vaši potomkovia.
A ako to bude ďalej…
Nie, nedala som tu porovnanie nášho štátneho dlhu s inými krajinami. Čo, milí voliči Smeru, teraz si možno uspokojene hovoríte, že vyšší dlh majú o pár percent napríklad takí Fíni či Nemci?
Iste, podľa zistení Eurostatu
http://ec.europa.eu/eurostat/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=tipsgo20&plugin=1
je napríklad spomenutý fínsky štátny dlh vyše 61 percent, a nemecký štátny dlh dokonca viac ako 69 percent. Ibaže ich platy sú viac ako trojnásobné oproti našim. Takže tak – pre naivných počtárov.
Zatiaľ dlhy prefinancovávame novými a novými dlhmi. Iným – a rozumnejším – scenárom by bolo Slovákom známe „uťahovanie opaskov“, šetrenie výdavkov štátu (teda, realisticky upozorňujem – štát na výdavkoch pre občanov šetrí čoraz viac, treba klepnúť po prstoch brutálnemu rozkrádaniu štátu, a tiež siahnuť na majetky zbohatlíkom). Existuje, pravdaže, aj tretia možnosť, bankrot štátu, neschopného splácať svoje záväzky (ironicky dodávam, že toto je cesta, inšpirujme sa Gréckom – a možno aj zopár ďalšími skrachovanými krajinami, ktoré sa stále tvária, že neskrachovali, aj keď pravdu všetci vieme a ťahajú znovu a znovu peniaze do bezodnej jamy nikdy nezaplatiteľných „pôžičiek“). To je správna cesta pre Slovensko a jeho ekonomický rast – napožičiavať si obrovské sumy z EÚ a potom vyhlásiť, že ich nie sme schopní splatiť, nech nám ich veritelia odpustia.
Namieste je ale pritom tiež otázka – kam sa tratia tie obrovské peniaze v tomto štáte? Ideme nejakým nesprávnym smerom – štatistiky ukazujú, že nás prebiehajú v niektorých parametroch i také krajiny ako Malajzia, Irán, Turecko či dokonca Kazachstan. Sme svetoví – ale v nekvalite ciest, spolu s Ukrajinou,
http://www.urso.gov.sk/sites/default/files/CenyPlynuPorovnanieKrajinEU_2009-2011.pdf,
naše ceny plynu potravín, elektriny patrili k najvyšším na svete. Chudoba u nás patrí k najvyšším, ak zohľadníme i platy, a to i vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
http://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2011/Gerbery/gerbery_2251.pdf
Znečistenie životného prostredia je u nás vysoké. Dovážame v pomere ku mzdám zrejme najviac potravín zo zahraničia v rámci celej EÚ. Úroveň zdravotníctva zúfalá, úroveň školstva – katastrofálna, sme zrejme jedinou krajinou v celej EÚ, v ktorej nemajú všetky deti v školách ani len knihy na učenie.
Za akú cenu sa to zadlžujeme, a kvôli čomu?
„Udržateľný ekonomický rast“, „zvyšovanie ekonomického blahobytu krajiny“, „ekonomický rast“ – keď takýto termín počujem, je mi nevoľno (môj vodnársky duch pri nich vždy rebeluje – A čo taký morálny rast krajiny? Ten je kde, radšej ho nedáme do grafu?).
Vážne si nejaký ekonóm myslí, že rast bude pokračovať donekonečna? Ak nie, tak kde sa podľa nich zastaví – a čo potom?
A poviem to natvrdo – akékoľvek v súčasnosti mediálne šírené reči o potrebe meniť spôsob účtovania a nezarátavať niektoré výdavky do celkovej sumy pokladám za zlodejinu voči občanom – nech nás už balamutí vláda akokoľvek lákavou predstavou nových diaľníc, či kadečoho ďalšieho.
JE TO SKRYTÝ DLH, čo chcete vytvárať, a je to vždy dlh. To ako keď budete tvrdiť, „neklamal som, len som nehovoril pravdu“ – výsledok je vždy ten istý.
Raz všetky tie dlhy bude treba splatiť, pravda – to tu už nebude ani naša skvelá sociálna vláda, ani jej úžasní voliči. Kto, z čoho a ako ich zaplatí – naše deti, vnuci?
Bude ich čoraz menej – tých pracujúcich, populácia starne. Čo budú robiť skôr – živiť dôchodcov, splácať dlhy po predchádzajúcich generáciách, či sami žiť?
Ako sa môžeme pozerať do očí svojim deťom, keď im chystáme takúto budúcnosť? To naše deti a naši vnuci by tieto dlhy raz mali platiť… Ale to už znie o hodne škaredšie, ako nejaké neosobné „generácie“, ktorým by sme to radi hodili na krk…
Záverom…
Kedysi povedal Niels Bohr: „Predvídať je veľmi ťažké, zvlášť budúcnosť.“ Možno tým myslel niektorých ekonomických expertov Slovenska…
Akú budúcnosť to chceme zanechať našim potomkom?
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 7.3.2017