„…a znovu věřit, a znovu vždy věřit, že jinak lze žít…“
Milovníci Kryla vedia – ostatným prezradím, že je to myšlienka z jeho úžasnej piesne o dobe. Napovedá o čom bude dnešný blog, možno. Pravdu povediac, i ja som trochu zmätená. Tá pieseň sa mi vynára tak naliehavo dnes ráno, nerozumiem tomu. TO sú tie znamenia sveta, niečo sa nám vynorí a v prvej chvíli posolstvo nerozumieme.
Málokedy píšem blog takto, naslepo, zväčša viem presne, o čom chcem uvažovať. Dnes to malo byť o prístupe k spravodlivosti u nás. Aj som to skúsila. Ale veľké prázdno, tá pieseň mi teraz jednoducho iné myšlienky nepustí. Tak nakoniec uvidíme, o čom bude dnešný blog…
Mojej intuícii hlboko verím…
Hm, možno tento blog má byť o intuícii. Alebo o dôvere a o tom, čomu verím? Ach, hej, pravdaže, moje myšlienky v poslednej dobe lietali okolo otázky, komu môžeme v živote naozaj veriť, tak bezvýhradne.
Nuž, pozrieme si knihu. Prezradím vám o sebe jednu vec – ak hľadám nejakú odpoveď, vyberiem si náhodne knihu, náhodne ju otvorím a pozriem si jej odpoveď. Vyskúšajte to niekedy, budete prekvapení, ako to funguje.
Niekedy tak intuitívne cítim, ktorú knihu mám zobrať do ruky. Dnes ráno som robila výber dvojito náhodne, vošla som do spálne a ťahala som knihu v tme – večer praskla v nočnej lampe v spálni žiarovka (žiadna z rezervných tam nepasovala, takže som nakoniec ani nečítala a šli sme s dcérou spať).
Takže takto občas pracujem s náhodne vybratou knihou a s mojou intuíciou. Veď hej, aj ja viem, že nič nie je náhodné…
Kniha…
Oslovila som knihu, aby mi dala odpoveď, čo sa to dnes deje. „Jaskyňa, do ktorej sa najviac bojíš vstúpiť, je tá, kde nájdeš práve to, čo hľadáš“ znela odpoveď.
Tak už teraz naozaj neviem. Má to byť o tom, čo v živote najviac hľadám, alebo o strachu a jeho prekonávaní? Súvisia tie dve veci nejako spolu? Fúha, pre mňa súvisia. Aj keď ten výrok knihy stále nerozumiem.
Ale už som sa naučila byť trpezlivá, kým mi to čas vyjasní…
Pravdu máme po celý čas na očiach…
Máme – len ju nevidíme. Presnejšie – nerozumieme tomu, čo vidíme.
Je to podobne, ako keď robíme grafologický rozbor.
Grafologický rozbor treba začať intuitívne – pozrieť sa na písmo a jednou vetou napísať svoj dojem, obrazne. Povieme si napríklad: „toto písmo je ako obilie na poli v horúci letný deň, ťažké zlaté klasy padajú do strán a len občas zašumí vetrík…“. A potom meriame, počítame, značíme a nakoniec v závere analýzy pochopíme, že všetko, čo sme krvopotne celé hodiny zisťovali, je v skutočnosti ukryté hlboko v tej prvej vete. Veru tak.
A rovnako je to s výrokom, že pravdu máme po celý čas na očiach, len ju nevidíme.
Takže, určite to posolstvo knihy skôr či neskôr pochopím. Smiešne, však, že niečo vidíme – a pritom to nevidíme…
Ale stáva sa to nielen mne, určite i vám…
A práve tak, by sme mali robiť i svoje životné voľby, ako grafologický rozbor, na prvý pohľad, na prvý nápad. Lebo potom i tak zistíme, že sme v úvode mali pravdu.
Záverom…
Ďalšie analýzy nestíham – musím k autobusu. A do večera budem v práci.
Možno nakoniec pre vás mal tento blog byť o návode, ako pracovať so svojou intuíciou pomocou knihy.
A pre mňa o posolstve, ktoré som zatiaľ „neprečítala“…
Možno odpovede na tieto otázky získam budúci týždeň. Nečakám koniec marca so založenými rukami. Upísane, upísane, upísane. Predo mnou upísaný týždeň. A upísaný víkend. Upísala som sa písaniu, pretože tak skoro na nič nemyslím. Musím dopísať veci, lebo v utorok odchádzam do Blavy.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 15.3.2017