Niekedy si kladiem otázku o zmysle života. Možno aj vy o tom niekedy uvažujete, občas, znovu a znovu. Ak hej, tak viete, že obvykle je to vo chvíľach, keď sa rozhodujeme k ďalšiemu kroku na križovatke. Vtedy sa tak zastavíme, nadýchneme, rozhliadneme a volíme svoj ďalší krok.
A hej, možno ste v nadpise spoznali rybičku Nema…
Takže o tom dnešný dračí blog. Nedýcha plameňmi, viem…
O zmysle života…
Hej, zrejme každý občas hľadáme odpoveď na otázku, aký má život zmysel. Odpoveď jednoduchá nie je. Ideme radom dní a snažíme sa im dať zmysel, každému z nich a v každom okamihu – to by bola moja odpoveď Životu na otázku o zmysle našej cesty.
A kladieme si pritom otázku, kto sme my sami. Ani na to odpoveď nie je jednoduchá. Sme tvorení radou formálnym rolí, v rámci ktorých konáme – ako rodič, zamestnanec, partner, sused, atď., ale to predsa nie je všetko.
Alebo sme to, čo je za maskou, o čom snívame, alebo pred čím utekáme? Aj všetko to je našou súčasťou, nesieme to vo svojom srdci, plnom lásky alebo strachu. Ibaže ani to nie je všetko.
Jedna šamanská kniha hovorí krásny príbeh o našom hlbokom prepojení so svetom a o tom, kto skutočne sme – podľa nej „nás“ vnímajú ľudia ako telesnú schránku. Aj my sami seba tak niekedy vnímame – ako vlasy, oči ruky i nohy… Pritom bez rúk, očí, nôh i vlasov dokážeme žiť. Ak však nebudeme mať vodu, vzduch, zem pod nohami a prírodu, ktorá nesie život, tak zomrieme. Tak čo potom naozaj je našou podstatou?
Ak si toto uvedomíme, potom chápeme kolobeh života, pretože sme hlbokou súčasťou sveta. A smrťou to nekončí…
Čo svetu chýba…
Ak uvažujeme o zmysle života, obvykle nám niečo chýba. Ja si myslím, že súčasná spoločnosť je príliš postavená na tom, čo je rozumné a málo sa riadi srdcom. Sme výkonní, sebaovládajúci, rozumní. Má primálo priestoru a pochopenia pre snívačov – snílkov.
Práve tí sú moja krvná skupina, aj ja sama som taká pochabá, občas. Nevypočitateľní, nepraktickí, schopní milovať hlboko a ísť kvôli tomu, na čom im záleží, aj na kraj sveta. Vytrvalí a nevzdávajúci sa, takí krásni blázni. No hej, vždy som si rozumela s ľuďmi, ktorí boli ochotní liezť pre citróny na sklenený vrch namiesto do supermarketu (ach, nerozumiete, to je z Modernej rozprávky o troch citrónoch, v Kikinej časti blogu – Kika píše – ju nájdete…)
Pretože práve snílkovia dodávajú svetu rozmer zázračna, ktorý tak milujem. Je úžasné si uvedomovať, aký je to zázrak, že svieti slnko, že jeho lúče prenikajú konármi stromov, že spievajú vtáci a že hviezdy sa jagajú kdesi nad našimi hlavami. Ja si to uvedomujem znovu a znovu. Vždy ráno cestou do práce, či v okamihoch počas dňa. Prajem v takých chvíľach Zemi uzdravenie, z celého srdca a úprimne, aby sa uchovala pre mnoho, mnoho generácií…
Dračí oheň…
Môj dnešný blog nedýcha dračími plameňmi, viem… Niekedy šľahali, snažila som sa v rámci blogov hovoriť o problémoch, aby sa veci v spoločnosti menili k lepšiemu, uvažovať o svete, možno v ňom zanechať malú stopu.
Ozaj, viete kto je autorom tej myšlienky „o zlatej stope, ktorá po nás zostáva“? Básnik Fridrich Ruckert, ktorý ju napísal v 19. storočí. Nie, vlastne teraz netúžim zanechať „zlatú stopu“, dokonca som uvažovala, že úplne vymažem všetky zmienky o sebe, všade, len som sa k tomu nerozhýbala.
Tí, ktorí čítate môj blog dlhšie, niečo o mne viete a budete si ma možno pamätať ako tú, ktorá mala rada kone, a pivónie a ešte zopár vecí, no veď viete… A hej, ako vidíte z nadpisu dnešného blogu, milujem i rozprávku Nemo. Zakaždým sa mi pri nej vynárajú spomienky na môjho syna. 29.3. bude tretie výročie od jeho smrti. A pre mňa, ak si kladiem otázku o zmysle života, súvisí to úzko so spomienkou na to, ako som žila predtým, v „Maroškových časoch“. „Vtedy“ to pre mňa malo hlboký zmysel. Teraz nežijem život, aký by som chcela žiť. Ach, áno, ale na otázku aký život by som chcela žiť, už nebudem odpovedať.
Zostaňme pri tom, že robím stále niektoré veci, ktoré robiť chcem, ktoré ma vnútorne tešia. Napríklad dopíšem knihu, plánujem na tom intenzívne pracovať po večeroch od utorka. Dobre, ja viem, aj sama viem, nie je dobrý nápad odísť teraz do Blavy, ale už tam idem…
Záverom…
Hm, poviem vám pravdu, aj ja mám z toho strach, z viacerých dôvodov. No pritom cítim silnú ochrannú prítomnosť a počujem tichý hlas „dýcham s Tebou“. Čo alebo kto je to – je to nejaký ochranný anjel, Duch Zeme, alebo…? Neviem, naozaj neviem, ale tú ochrannú prítomnosť cítim, niekto nado mnou bdie, až mám pocit, že k tej tmavej postave v úzadí chcem vykročiť a zostať pri nej stáť navždy, navždy, navždy, neviem čo ma tam tak neskutočne ťahá…
(Ach, znie to zvláštne, čo? Nuž pravda je niekedy zvláštnejšia ako klamstvo…).
Nerozumiem tomu, ale cítim to veľmi silne… Ako sa tomu hovorí? Že najväčšia tma je pred úsvitom? Možno. Čakám, že Bratislava mi vecí vyjasní…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 16.3.2017