Ovzduším sa niesla trpkosladká vôňa kvitnúcich bylín, dôverne známa. Ticho šumel vetrík v korunách stromov, červené lupene bylín rozvieval okolím. Niektoré pristáli na hrudi Rozprávača a v jeho vlasoch, niekoľko z nich vyzdobilo perie vrany, spiacej v jeho dlani, žiarili ako drobné kvapky krvi v jej čierno-čiernom perí…
Všetko zdanlivo malo svoj ustálený rytmus a čas plynul.
Rozprávač zamyslene prikývol, akoby komusi odpovedal.
„Ach, veď hej, sme Zbieračmi príbehov, ukladáme ich v policiach našej mysle, niektoré z nich aj v tajných zákutiach našej mysle. Zásobáreň sa plní, príbehov pribúda ako kráčame životom.
Potom raz príde čas, keď sa stávame ich Rozprávačmi. Čriepky spomienok vyťahujeme na svetlo a vytvárame z nich pestrú mozaiku udalostí, príbehov, stôp tiahnucich sa v čase… Iní z nich skladajú zásoby v pamäti, ukladajú ich do svojej mysli, preberajú postupne našu zbierku príbehov na svoje plecia a nesú ju časom ďalej…
Rozpomíname sa na príbehy dávnych čias, aj na to, akú odozvu vyvolali v našom srdci. Vdychujeme tým príbehom nový život a vysielame ich ďalej do sveta.
Ale to nie je všetko. Nie sme len Zbieračmi príbehov a ich Rozprávačmi. Sme aj ich Tvorcami, žijeme ich. A to je naše hlavné poslanie, žiť svoj príbeh – celým svojim srdcom. Možno nepochopiteľne pre iných, ale tým sa nemusíme trápiť, pretože je to náš príbeh, a oni sa môžu stať len jeho Zbieračmi a Rozprávačmi…“
Vrana sediaca v jeho dlani sa zobudila, zakrákala a skúmavo sa pozerala na Rozprávača. Aj on sa díval na vranu, pokojne a s úsmevom.
„Svet pre nás stráca svoje ostatné rozmery, ak sa rozhodneme žiť svoj pravdivý príbeh. Existuje množstvo možností sveta, ale stávajú sa pre nás nepodstatnými vo chvíli, keď máme tú svoju voľbu jasnú. Ak sa naozaj rozhodneme žiť svoj pravdivý príbeh, nič nás neodradí. Žiadna prekážka nás nezastaví.“
Vrana ešte raz zakrákala, rozprestrela krídla a vzlietla na najnižší konár stromu. Potom vyletela k nebu. Rozprávač vstal a sledoval jej let uprene, pohľadom plným lásky a porozumenia.
„My sme Tvorcami príbehu, len musíme mať dostatok odvahy náš pravdivý príbeh žiť. Ak máme odvahu, ak ju naozaj máme, potom dokážeme do svojho príbehu vykročiť. Alebo doň vzlietnuť“ zašepkal Rozprávač so šťastným úsmevom.
„Žite svoj príbeh. To je všetko.“
Nadýchol sa, rozprestrel ruky a vykročil. Zrazu ho nebolo, len čierna vrana vzlietla k nebu ako šíp, a ticho krákajúc sa vrany spoločne vzďaľovali za horizont…
Elena K. Ištvánová Blava, 25.3.2017