Má občan právo nerešpektovať zákony? Za akých okolností? A je situácia, kedy by ich nemali rešpektovať samotní sudcovia?
O Radbruchovi ste toho zrejme veľa nepočuli. Ale dnes vám o ňom niečo porozprávam –v záverečnom jedenástom blogu Draka. Presnejšie nie o ňom, ale o jeho formule.
Svet bez morálky…
V spoločnosti by podľa mňa právo ako súbor právnych noriem malo byť vo vzťahu ku morálke rovnocenné a vzájomne sa podporujúce. Právo nezaložené na morálnom princípe je právom amorálnym.
Ak v spoločnosti nie je morálka záväzná, je to spoločnosť bez morálky. Iba taká spoločnosť nepostihuje amorálne činy aj právne.
Radbruchova formula
Ustanovuje nutnosť chrániť spravodlivé právo pred neúnosnou mierou pozitívneho práva. Podľa nej sudca, ktorý by mal aplikovať zákon hrubo porušujúci spravodlivosť ako všeobecnú rovnosť, musí vychádzať z tejto spravodlivosti a zákon ignorovať ako bezprávne právo.
Pri extrémnom rozpore medzi zákonom a spravodlivosťou, dosahujúcom neznesiteľnú mieru, má sudca povinnosť rozhodnúť contra lege, v prospech spravodlivosti. Zákon sa stáva nenáležitým právom, a musí ustúpiť spravodlivosti. Existuje vyššie právo ako zákon, prirodzené právo alebo právo rozumu, ktoré stoji nad zákonmi, podľa ktorého bezprávie zostáva bezprávím, aj keď má formu zákona. Radbruchova formula tým v oblasti práva má morálne posolstvo, pomáha pri riešení neľahkej právnej dilemy.
Bezprávne právo…
Zajtra budú tri roky od smrti môjho syna – Maroško zomrel ako 15-ročný v dôsledku závažnej chyby lekárky. Vinníčka je právoplatne odsúdená, no trest je len formálny, v jej veku už zákaz činnosti nie je trestom. Neriešim ju ďalej, cítim voči nej len ľútosť, že sa nedokázala postaviť čestne ku svojej chybe. Zavinila smrť nášho syna, a už tri roky kradne svojim nečestným prístupom k riešeniu veci život nám.
To my sme boli potrestaní, a nie vinníčka. Trpíme smrťou syna, vzťahy v rodine sa rozpadli, boli sme vystavení sekundárnej viktimizácii a systémovému týraniu zo strany štátnych inštitúcií, osočovaniu i bagatelizácii ujmy, tento štát nám neposkytol ako obetiam žiadnu pomoc. Nebudem vás zaťažovať popisom všetkých dôsledkov, niektoré by som vám tu beztak nenapísala. Je to peklo, čo žijem.
Nemôžeme však veci uzavrieť, pretože dlhodobo lekárka, a rovnako aj nemocnica v Revúcej, ktorej bola v tej dobe zamestnankyňou, iba „ťahajú čas“. A tak vás, ľudia, verejne informujem, že:
Pokiaľ zdravotnícke zariadenie i napriek pokute ÚDZS SR prezentuje neodborné stanovisko, znamená to, že si nie je vedomé chyby, ktorú spravili a môžu kedykoľvek rovnako zaviniť smrť ďalšieho dieťaťa.
Obete týchto činov sú tým trestané namiesto páchateľov.
Odškodnenie má byť dostatočne vysoké na to, aby obetiam umožnilo žiť nový dôstojný život. Správanie nemocnice voči nám nebolo korektné. Nevidím žiadny dôvod, aby som brala do úvahy ich ekonomickú situáciu – ja na nej nijakú vinu nenesiem, zato oni na smrti môjho syna v plnej miere hej.
Túto hru dôverne pozná veľa obetí – páchatelia len naťahujú čas.
Štát v prípade usmrtenia môjho syna umožňuje od júla 2016 právoplatne odsúdenej páchateľke hru o čas dovolaním na Najvyšší súd, navyše táto osoba žiada o prerušenie procesu o odškodnení s nemocnicou do doby doriešenia jej dovolania na Najvyššom súde, čo môže trvať dlho.
Ochrana práv páchateľov na Slovensku je oproti právam ich obetí nadštandardná, a je nespochybniteľne na úkor práv obetí.
Naozaj tento štát nebude riešiť postavenie obetí pochybení lekárov čestne a spravodlivo, kým sa nestane niečo naozaj vážne – možno kým sa niektorá z obetí neupáli niekde na námestí, aby si konečne táto spoločnosť všimla a uvedomila bolesť a utrpenie obetí pochybení lekárov v tomto štáte???!!
Verejne prehlasujem, že neúnosná miera pozitívneho práva je v tomto štáte aplikovaná voči páchateľom pochybení lekárov a ich právam, na úkor práv ich obetí. Bezprávie zostáva bezprávím, aj keď má formu zákona.
Odvolávam sa týmto verejne na Radbruchovu formulu.
Verejne vyzývam Najvyšší súd SR, aby vo veci bezodkladne konal.
Obete pochybení lekárov v tomto štáte musia dostať aspoň toľko práv ako samotní páchatelia.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 28.3.2017