Hviezdy sú tam kdesi nad našimi hlavami. Žiaria a sprevádzajú nás nočným nebom aj životom.
Hej, dnes v mojom blogu o hviezdach, aj o kadečom ďalšom, ako uvidíte…
V rukách hviezd…
V mojom videní sveta sú hviezdy spojené s nádejou, budúcnosťou, osudom. Veď sa aj hovorí, že sa rodí nová hviezda s každým človekom. Aj že každý z nás má na nebi tú svoju hviezdu.
Celkom vážne verím, že tam kdesi vo hviezdach je zapísané všetko o nás. Že hviezdy nám môžu veľa osvetliť, ak im porozumieme. Ja čakám v týchto dňoch na svoj veľký horoskop, naozaj sa ním budem riadiť (možno).
Život ako rozprávka by bez hviezd podľa mňa nebol to pravé orechové. Ani princ a pol kráľovstva, ani celé hocijako rozľahlé kráľovstvo by mi nenahradilo hviezdy. Milujem pohľad na nočnú oblohu plnú hviezd. Dokázala by som na ne pozerať a pozerať, som skrátka taká ťažko romantická duša v tomto smere, mňa už nezmeníte…
Hviezdy nad hlavou…
Môj dávny sen bol ísť len tak týždeň prírodou a úplne s ňou splynúť, spať pod hviezdami, skutočne celý týždeň prežiť putovaním horami. Neskutočne ma taká cesta láka v hĺbke srdca dodnes, no nikdy sa mi ju nepodarilo uskutočniť, nenašla som si v živote takého romantického blázna ako ja, ktorý by sa na cestu so mnou horami vydal. A až taká šialená, aby som tam vyrazila úplne sama, som zasa nebola.
Kedysi pred rokmi v časoch „chodenia spolu“ som môjho vtedy ešte nie manžela nahovorila na túru. Pešovali sme z Prednej Hory na Pohorelú, pod Andrejcovú (je tam prekrásne, tam som raz dávno, dávno naozaj úplne sama vyrazila), aby sme sa prešli po holiach – no za dedinou Pohorelá usúdil, že toľko turistiky stačilo a nikam sa štverať nebudeme. Takže tak.
Ale hej, ten sen prežiť týždeň putovaním horami s hviezdnou oblohou nad hlavou ma drží dodnes. Nuž, nemôžem napísať, že je to môj tajný sen, keď som vám ho prezradila…
Ale prezradím vám ešte niečo, keď som dnes už taká utáraná – to putovanie je dôležité, a nielen pre mňa, má sa uskutočniť, po dnešnom ráne to viem. A hej, ak som minule písala, že niekto dýcha so mnou, tak dnes som zasa cítila tú silnú ochranu. A som za to naozaj hlboko vďačná, neviem komu, ale som. Viem, že som dnes tú podporu skutočne potrebovala a aj funguje, ale nedám k tomu viac, len takto – môj anjel strážny mal dnes veľa práce so mnou.
Ráno som sa dívala na hviezdy v priamom prenose takmer hodinu. Sú to dnes tri roky od Maroškovej smrti. Vyrazila som ráno o piatej do parku na obľúbenú synovu lavičku a zapálila som tam sviečky – jednu jemu a jednu mne. Vanula z nich sladkastá mangová vôňa. Akurát som skoro zmrzla, lebo som šla naozaj naľahko oblečená a mne je obvykle zima i zo stresu, tak som sa chvela a podchvíľou som mala pocit, že sa mením na ľad. Skoro som aj zmeškala autobus do práce. Ale hviezdy boli úžasné, ligotali sa dnes tak zvláštne jemne (alebo to bolo tými slzami?)…
Poviem vám o úžasnej knihe…
Volá sa Trauma, nechtěné dědictví, a je úžasná. Naozaj úžasná. Teda aspoň to, čo som z nej zatiaľ stihla prečítať, nie je toho veľa. Nestíhala som teraz dokopy nič čítať, pretože stále zápasím s nedopísanými prácami. Ešte stále mám tri z nich nedopísané. A ku mojej knihe som ani čiarku nedoplnila, aj v Blave som písala po večeroch len tie práce. Fakt som každý večer i nadránom písala, ale nemám svoje bežné tempo. Myšlienky mi lietajú kade-tade (vlastne len kade, kade, kade – nerozumiem prečo – ale kde je to „kade“, to vám neprezradím).
No poďme k tej knihe. Sú to silné veci, trauma prenášaná z generácie na generáciu. Podstatou trangeneračného prenosu je človek ako strom s koreňmi zapustenými do zeme, zakotvený do svojho rodinného systému, pre nastolenie rovnováhy v ňom musí získať svoje prirodzené miesto, nastoliť poriadok, usporiadanie.
Záverom…
Hviezdy sú. Sú tam kdesi nad našimi hlavami. A možno aj hlboko zapísané v našich dušiach, hlbšie ako si myslíme…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 29.3.2017