Je omyl myslieť si, že múdrením chceme byť múdrejší. Naozaj, neveríte? No tak vás dnes o tom skúsim presvedčiť.
O tom, načo nám teda múdrenie je – ak nie na to, aby sme boli múdrejší, aj o tom, čo všetko sa v živote naučíme, keď múdrieme – to všetko bude v mojom dnešnom blogu. A ešte aj niečo navyše, 0404…
Múdrením múdrieme…?
Čo znamená múdrieť?
Čo to znamená podľa vás, ako si sami pre seba definujete to svoje „múdrenie“?
Mať veľa vedomostí? Alebo veľa vecí chápať, rozumieť podstate javov? Alebo dokázať to, čo sa naučíme a získame v poznatkovej oblasti, následne uplatniť vo svojom živote? Alebo čo iné to pre vás znamená?
Veď hej, poviem vám tiež, čo múdrenie znamená pre mňa…
Múdrenie podľa mňa…
Nemyslím si, že múdrením múdrieme. Ak sa rozhodneme, že chceme múdrieť, tak už múdri sme. Múdrením sa podľa mňa snažíme stať lepšími.
Ľudia sa vylepšujú rôzne, to je fakt. Niektoré vylepšenia sú už z prvého pohľadu falošné, ľudia sa len na niečo hrajú. Ďalšie vylepšenia sú zasa vonkajšie, materiálne – ale prefarbené vlasy, vysoké podpätky či podmaľované oči nie sú z môjho pohľadu to pravé vylepšenie. Pre mňa stať sa lepším znamená stať sa človekom úprimnejším, láskavejším, chápavejším, viac milujúcim, pokornejším. To pre mňa znamená múdrenie. Hlavne pokora mi skutočne chýbala. A naozaj sa o to u seba teraz snažím.
Snažím sa byť úprimná k iným, aj k sebe – ani neviem, čo je ťažšie.
Iným neklamem, len sú veci, o ktorých mlčím, lebo pre nich nie sú podstatné. Nezmenia ich namiesto mňa. Dám to len jednou vetou – dáva ma hodne dole, že čestnosť a slušnosť nevyvoláva čestnosť a slušnosť, nech sa snažíte akokoľvek – je svet, v ktorom dohody neexistujú, len strach a klamstvá a podrazy. Nie, nie je to život ako v rozprávke.
Sebe klamem len občas – hlavne, keď sa snažím držať „zdravého rozumu“, pretože v skutočnosti som človek, ktorý sa rozhoduje srdcom. Na základe rozumových argumentov nedokážem niečo vymazať, alebo naopak, prijať. Snažím sa navonok robiť racionálne plány, alebo o nich aspoň hovoriť, akoby sa tým stali reálnejšie a mala som ich ľahšie prijať – no sú môjmu srdcu také vzdialené, úplne cudzie. Neviem zmeniť svoje pocity, ktoré ma ťahajú niekam úplne inam ako „zdravý rozum“…
Iba dva z tých rozumných plánov určite zrealizujem, za každú cenu – no v oboch sú nielen rozumové argumenty, ale aj moje srdce. Chcem dopísať knihu, potrebujem peniaze, aby deti študovali. A chcem vytvoriť jeden projekt, hodlám zanechať silnú stopu na môjho syna.
Takže viem, že klamem seba, ak sa tvárim „rozumne“, že sa stačí trochu viac snažiť, racionálne uvažovať… Nie, nestačí to, mne teda určite nie – k tým usporiadaným plánom cítim vnútorný odpor. Uff, takže tak. A hej, sú dve veľké veci, ktoré ma takto zdolávajú – poviem vám o jednej z nich.
Chýba mi môj syn.
0404…
Zajtra budú tri roky, ako mal môj syn pohreb. Zomrel 29.3., ale robili súdnu pitvu, takže sme na jeho telo museli čakať.
Dobre, dám pravdu. Tuším pred rokom a pol som šla nahliadať do spisu, a pozrela som si aj fotografie z jeho pitvy. Farebné. Neskutočne to bolelo, mala som ich pred očami takmer nepretržite asi pol roka a trápil ma nutkavý pocit, že som ako matka zodpovedná za potrestanie lekárky, ktorá toto môjmu dieťaťu zavinila.
Môj synček, moja láska.
Záverom…
Hej, mám dnes hlbokú krízu…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 3.4.2017