Ach, hej, sľúbila som napísať niečo o tom, ako spoznať toho pravého princa alebo princeznú. Dnes o tom niečo dám do blogu, nie je to však ten pôvodný blog, ktorý som mala včera už skoro napísaný.
A pravdaže, ako často v mojich blogoch, bude nás sprevádzať jedna úžasná kniha. Paradoxne som o nej nechcela nikdy písať.
Cesta…
Bola to jedna z mojich bláznivých nenáhodných náhod. Veď to už viete, že sa mi také dejú. Šla som do môjho obľúbeného kníhkupectva v Poprade, no akosi som nenašla nič, čo by ma oslovilo. Už som odchádzala, keď som sa náhle otočila, spravila krok späť, siahla som rukou dolu do regálu a vytiahla som zvláštnu hrubú knihu. Cítila som sa, akoby som stretla starého známeho, keď som ju otvorila. Spoznávala som v nej veci mne blízke, o ktorých dávno – dávno uvažujem, a hlboko súvisia s mojim veľkým snom o putovaní.
Jasné, to je tá kniha, o ktorej vám dnes prezradím, že ju mám.
Sila duše…
Napísal ju Bill Plotkin a volá sa Soulcraft, síla duše. Píše o ceste z terajšieho bezpečného, no neradostného miesta k nášmu pravému životnému poslaniu.
Je o tom, v čo verím moc hlboko – a poviem pravdu, neplánovala som o nej vôbec nikdy písať na blogu. Je v nej príliš hlboká pravda o mne. Ale čosi sa dnes vo mne posunulo a otvorilo, a ja teraz viem, že na tú cestu čoskoro vyrazím.
Soulcraft…
Život nás vyzýva rásť mnohými smermi. Kniha úzko súvisí s takou tou mojou šamansko-indiánskou filozofiou, podľa ktorej má všetko svoju dušu – vtáci v oblakoch aj oblaky samotné, vietor aj hviezdy žiariace na nočnej oblohe, a že práve od nich dostávame tie najhlbšie skúsenosti. Primitívne národy využívajú tieto skúsenosti pri iniciačných cestách.
Kniha hovorí o cestách do horného aj dolného sveta kvôli pochopeniu svojej životnej cesty a osudu. Túžime zrejme všetci po tom, aby sme svoj osud pochopili, aby sme sa spojili so svojou dušou a žili život, ktorý k nám patrí. Je to prechodový rituál, ktorým sa dostávame v živote k svojmu pravému smerovaniu, prebieha ako trojstupňový proces – odstrihnutie od doterajšieho, iniciácia do hĺbky duše a začlenenie, prijatie nového miesta v živote.
Ach, áno, pre mňa je to o tom volaní, ktoré počujem už dlhšie, o ktorom viem, s čím sa prepája, pochopila som aj to odstrihávanie.
Plotkin cestu popisuje dôkladne – ak máme odvahu na tú svoju pravú cestu vykročiť, stávame sa pútnikmi a putujeme od života, ktorý má centrum v spoločnosti, ku životu, ktorý má centrum v našej duši. Je to o zanechaní starých, doterajších stereotypov, a tým prídeme ku novej, hlbšej identite. Volíme autentickosť namiesto spoločenského prijatia.
Ako spoznáme pravosť toho volania v našom živote ?
Pravdivo posúďme ako sa cítime – budeme šťastní, ak to volanie budeme ignorovať, či budeme smutní, ak to volanie odíde navždy, keď sa ním nebudeme riadiť? Ak by nám chýbalo, je to pravé. Je to neočakávané a nechcené, akoby náhodou, pretože práve tak prichádzajú vždy tie pravé veci do nášho života.
A je to nepochopiteľne intenzívne, zásadné, volá nás to. Ak sme dostatočne vnímaví, cítime to v hĺbke svojej duše. Máme pocit, že doterajšia životná kapitola končí, a sme pripravení ísť ďalej, ak máme odvahu prevziať zodpovednosť a ísť do tej zmeny. Plotkin hovorí, že je to naša osudová príležitosť, a jej volanie je vždy plné znamení a predzvestí.
Kniha veľmi múdro hovorí o dôležitosti vernosti tej vízii, ktorú nám ponúka osud – tej najlepšej z našich životných možností:
Vzdaj sa všetkých ostatných svetov okrem toho jedného, ku ktorému patríš…
Teraz asi krútite hlavou…
O čom to teraz píše tá blogerka, poviete si možno – ako na základe toho všetkého možno spoznať toho pravého princa?
Jednoducho, iba jediný človek dokáže v takýchto situáciách, ktorými nás osud vedie ku pravému miestu v živote, tomu všetkému rozumieť a stáť pevne pri nás. Už je to raz tak, kto nerozumie, nie je ten pravý.
Iba ten jediný nás na rozdiel od ostatných od tejto cesty neodrádza, ale chápe tú zmenu, a kráča ňou s nami, pretože je to naša spoločná cesta.
Záverom…
A hej, niečo z tej knihy vám ešte prezradím v budúcom blogu Hľadania…
Elena K Ištvánová Predná Hora, 14.4.2017